PRESTAŤ JE TIEŽ UMENIE

Raz som počúvala nejakú reláciu, kde sa vyjadrovali k zvieratám, najmä psom. Povedali niečo v zmysle: „Váš pes vás miluje a urobí pre vás čokoľvek. Jediné, čomu nerozumie je, prečo stále pozývate k sebe domov ľudí, ktorých nemáte radi.“ 😀

TAKŽE PREČO?

Nemusíte byť psičkár, ani milovník zvierat, aby ste si všimli, že zvieratá sa vždy správajú presne tak, ako to cítia. Nechal by pes vojsť do svojej búdy niekoho, koho nechce mať vo svojom intímnom priestore?

Váš domov je váš intímny priestor. Tak sledujte ako sa cítite, keď vám niekto do neho vstupuje. Chcete si ho ozaj pustiť až tak blízko?

Vec, ktorá je pre väčšinu z nás tak bežná, že o nej dokonca Robie Williams spieva v jednej pesničke: „Vždy bude niekto lepší ako ty. Aj keď si ten najlepší. Tak zastavme to porovnávanie (tú súťaž), lebo budeme obaja lúzri“. Pesnička sa volá LOSERS.

Vždy nájdeme niekoho, kto je v niečom lepší, krajší, štíhlejší, úspešnejší, šikovnejší....

Keď budete podliehať kritike samých seba, tak nikdy nebudete pre seba dosť dobrí a stále sa budete snažiť niekomu vyrovnať. Stále budete čakať uznanie z vonku.

A o čo viac, budete sa stále kritizovať a hnevať sami na seba za všetko, čo sa vám nepodarí a nie je práve podľa predstavy, ktorú ste si nasadili do hlavy, že by ste to tak mali mať.

Jediná vec, ako to zmeniť, je začať si uvedomovať, že to robíte. Priznať si to a potom s tým prestať. Proste to pustiť. Povedať si niečo ako: „OK, A?“ Alebo sa len zamyslieť, čo môže byť pod povrchom, čo môžete nevidieť.

Nech je váš život akokoľvek náročný, myslím, že by ste si s málokým chceli skutočne vymeniť topánky. Myslím, že v žiadnych by to nebola len prechádzka ružovou záhradou.

A popravde, nebudem sa tváriť, že ja to mám zmáknuté. Nemám. 😀 Na nikoho som nikdy nebola tak tvrdá ako na samú seba, hoci boli situácie, v ktorých som mala byť. Ale viem, že to tak mám, že to potrebujem zmeniť a aj čo mám robiť. Byť k sebe viac láskavá, podporujúca a chápajúca. O tom, ako vám porovnávanie, ktoré prerastie do závisti, môže zničiť vzťahy, píšem v článku: Ako si vďaka závisti nezničiť vzťahy.

Spomaľovať, spomaľovať, spomaľovať. To je niečo, čo budem asi omieľať stále dokola. Nebojte, neomieľam to len vám, ale aj sama sebe. Vo svojom tempe som pribrzdila veľmi výrazne, ale aj tak mám pocit, že to stále nestačí.

Náš nervový systém s nami nestačí držať krok. Potrebuje, aby sme sa pozerali aj do nášho vnútra a naše nabudenie vyrovnávali pokojom. Čas aktivity, časom bez aktivity. Nádych, výdychom.

A predsa sa o to v našom každodennom živote snažíme. Čas na zastavenie nám príde premrhaný čas. A tak máme potrebu stále niečo robiť.

Stále utekáme od jednej veci k druhej. Je divné chvíľu nič nerobiť. Zvlášť, keď ten náš zoznam vecí, ktoré je potrebné urobiť je nekončiaci. Niečo z neho vyškrtneme ako hotové a pribudne ďalšia vec.

A okrem toho, keď postojíme, sme sami so sebou, zrazu viac cítime naše pocity, emócie a to nemusí byť vždy príjemné. A tak je od toho lepšie utiecť.

Dokonalosť neexistuje. U nikoho z nás. Sme jedine ak dokonale nedokonalí. Aj na tej najkrajšej žene dokážeme nájsť niečo, čo sa nám na nej nepáči. Aj ten najúžasnejší chlap má nejaké svoje muchy.

Vždy sa dá všetko vylepšiť, to bezpochyby. Ale stoja ďalšie vylepšenia už za to? Či už na vašej vizáži, vašom pracovnom projekte alebo na vašej osobnosti?

V poslednom období často narážam na vetu: „Lepšie je nedokonalé niečo ako dokonalé nič.“ Neviem, kto je skutočný autor, ale ja som ju prvý krát počula od Stáni Stiborovej, autorky projektu Podnikáni z pláže. Hmm, tak jej nedokonalé niečo je pekne dobré.

Častokrát som sa stretla s tým, že o mne šli svetom nejaké chýry. Veľakrát aj od ľudí, ktorým som najviac dôverovala alebo od ľudí, ktorí by predsa mali byť už len z genetického hľadiska na mojej strane.

Na začiatku ma trápilo, keď som sa dozvedela, čo, kto, o mne a kde. Trápilo ma, že sa ľudia na mňa pozerajú divne, stránia sa ma a pod. Zo začiatku ma aj zaujímalo, prečo? A mala som potrebu vysvetľovať, podať k veci svoje stanovisko.

Dnes už ma to nezaujíma. A už nemám ani potrebu sa pred nikým obhajovať. Nikto nežije môj život a nikto neprechádza mojimi skúškami. Jediné na čom mi dnes záleží je, aby som sa dokázala sama sebe pozrieť do očí a cítila k sebe úctu a lásku. Nikomu ďalšiemu nemusím nič vysvetľovať.

A ani vy. Keď sa o vás niekto skutočne nezaujíma, nie je k vám podporujúci, tak prečo? Prečo mu máte vysvetľovať to, čo robíte a prečo to robíte? Nikomu nič nedlžíte a nikto nedlží nič vám. Aj keď je náročné si to pripustiť.

Áno, v našich životoch sa dejú veci. A čím bližšie pracujem s inými ľuďmi, tým viac si uvedomujem, že v tom nie som ani zďaleka sama.

Každý z nás si niečím prechádza. A v tomto svete sa dejú zlé veci, deje sa neprávosť a dejú sa zverstvá. S najväčšou pravdepodobnosťou sa aj vám niečo stalo. Niečo, čo vás môže trápiť, bolieť, nejakým spôsobom obmedzovať.

Ale o to vo finále až tak nejde. Vo finále ide o to, ako sa s tým vysporiadate a čo s tým urobíte.

Je niečo iné precítiť veci, vziať si čas na ich spracovanie, prepustenie. Ale ťahať ich neustále so sebou nikam nevedie. Možno akurát tak k emocionálnej bolesti a závislosti.

Takže, ak už vám sebaľútosť nefunguje a k ničomu to nevedie, tak s ňou prestaňte. Áno, v tomto prípade funguje byť na seba láskavo prísny. 🙂

Je to neustále opakované: „Dávať sa na prvé miesto“. Ľahšie sa povie, náročnejšie sa urobí.

Keď sa všetkým rozdáte a všetkým budete chcieť vyhovieť, čo ostane pre vás? Keď sa skutočne dáte na prvé miesto, poviem vám, čo sa stane (hovorím z vlastnej skúsenosti):

Hmm, nedáva to zmysel? Ale dáva. V momente, kedy si uvedomíte, že sa máte o niečo prestať snažiť, tak okamžite naskočí snaha o to, prestať sa snažiť. 😀

Keď sme naučení stále sa o niečo snažiť, tak je pre nás so snahou náročné prestať.

Pre mňa bolo najnáročnejšie začať dôverovať tomu, že veci sa vždy vyvinú tým najlepším možným spôsobom a prestať sa snažiť držať život kŕčovito pod krkom. Uvedomenie prišlo ako záblesk v jednej jedinej vete, ktorá vyšla z môjho vnútra: „Ty len buď, o nič sa nesnaž a nechaj veci vyplynúť.“

Čo nastalo potom? Snaha o nič sa nesnažiť a len byť. 😀 Kým som pochopila, že sa stále snažím a o čo sa snažím, uplynuli mesiace. A ďalšie, kým som snahu ako tak zvládla pustiť. Mimochodom, veľmi veľa o tejto téme píšem v eBooku: Čaro abstraktnej maľby. Maľovanie pre mňa je jednou z vecí, ktoré mi pomáhajú so snahou prestať.

Buď niečo chcete urobiť, tak to urobte. Alebo niečo nechcete urobiť, tak to nerobte. Snaha vás len zbytočne vyčerpáva.

To neznamená, že keď sa niečo rozhodnete urobiť všetko pôjde hladko a neprídu žiadne prekážky. To nie. Ale v rozhodnutí to zvládnuť ich prekonáte s väčšou ľahkosťou, ako v tom nemastnom neslanom: snažím sa. Alebo sa môžete rozhodnúť vôbec sa o to nesnažiť a úľava príde skôr ako v snahe, ktorá nikam nevedie.

Môže to už v dnešnej dobe znieť ako klišé. Všetci rozprávajú o živote v prítomnosti. Ale žijeme to?

V najnáročnejších chvíľach života mi vždy pomáhalo sa ukotvovať v prítomnosti. Len tento deň, tento moment, nasledujúca úloha.

Žitím v prítomnosti sa otvárame väčšiemu množstvu možností, nenechávame sa ovládať strachom, tlakom. Všetko, čo stačí je naučiť sa byť pozorovateľom seba, svojich emócií a reakcií pri každodenných činnostiach.

Áno, jednoduché to nie je. Je to ako so všetkým, čo sa učíme. Chce to vytrvalosť, cvik a určitú dôveru, že v prítomnosti sme v bezpečí.

Koľkokrát za deň nevypočujete ten tichý hlások, ktorý vám hovorí, čo by chcel a namiesto toho sa sústredíte výlučne na to, čo musíte?

MÔŽEŠ. Tak obyčajné a pritom tak silné slovo. Viac na túto tému si môžete pozrieť vo videu:

Aj tento bod sa objavil v komentároch pri mojom príspevku. 🙂

Niektoré veci je dobré, keď si spíšeme, niektoré nám stačí si uvedomiť. A niekomu urobí dobre, keď si už žiadne zoznamy vytvárať nebude.

Takže aj tento zoznam toho, čo je dobré prestať robiť berte s rezervou. Vytvorte si svoj vlastný alebo aj nie. Postačí, ak sa nad tou témou len zamyslíte a uvedomíte si, aké veci vám už neslúžia a čo potrebujete prestať robiť.