(NE)CHCEM SA CÍTIŤ LEPŠIE

Cítiť sa lepšie

Prišla ku mne mladá žena, ktorá bola plná emócií. Zažívala náročné chvíle, nachádzala sa v cudzej krajine (jej domovom je krajina, ktorá nedávno rozpútala vojnu na východ od našich hraníc), cítila neistotu a jediní ľudia, ktorých okolo seba mala, boli jej priateľky, s ktorými sa nedávno rozhádali. Nebolo jej ľahko a nevedela, čo má robiť.

Keď sme sa začali rozprávať vnímala som množstvo rozporov. Bolo pre ňu náročné zadefinovať, prečo si vlastne ku mne prišla, s čím by chcela ideálne odísť alebo to, čo vlastne v tejto chvíli potrebuje, kam chce našim rozhovorom dospieť.

Spirituálna pasca

Všimla som si obrovský kontrast toho, keď človek hovorí niečo a jeho telo v skutočnosti niečo úplne iné.

Vždy keď som sa klientky pýtala na zdroje, hovorila o tom, že medituje, má množstvo nástrojov, ktoré jej pomáhajú byť pokojná, má praktiky sebalásky, ktoré by mohla robiť a aj psychologické online kurzy, ktorými si vie pomáhať.

Napriek tomu, že hovorila o tom, ako vie byť pokojná, ako jej všetky tieto nástroje pomáhajú, videla som roztrasené stiahnuté telo, slzy ako hrach stekajúce po tvári.

Začala som vnímať niečo ako spirituálnu pascu. Deklarovala, že je spirituálna, že jej to pomáha a má množstvo znalostí a skúsenosti v tejto oblasti, no zjavne, podľa reakcií jej tela, to nezažívala na hlbšej, telesnej, úrovni.

Vtedy som si spomenula na človeka, od ktorého som sa naučila veľmi veľa z prístupu k telu, Mareka Bohunického, hovorieval: "Čo nemáme uchopené fyzicky je ezoterika. Spiritualita je predovšetkým telesná."

Vedela som, že musím urobiť niečo, čím klientku dostanem z jej premýšľania, z jej hlavy, z jej obrazu, ktorý si v mysli vytvorila a presunúť ju do telesného vnímania, ktoré jej môže ukázať, ako to v skutočnosti má a čo potrebuje. V tej chvíli som ešte nevedela ako, ktorý prístup bude najlepší.

Priama spätná väzba

Pokračovala som v rozhovore, no bol zmätočný a ja som začínala mať pocit, že sa točíme v kruhu. Vnímala som, že si klientka ku mne pre niečo prišla, no stále som nevedela prečo. Nedokázala to zadefinovať. Aby som s ňou mohla v koučovaní pokračovať, potrebovala som to od nej vedieť.

Rozhodla som sa, že dám klientke spätnú väzbu a priamo jej poviem, čo vnímam:

  • 1
    „Ste jediná, kto môže tomuto rozhovoru udať smer, ja Vám nedokážem a nemôžem povedať, čo máte robiť. Potrebujem, aby ste za to prevzali zodpovednosť a snažili sa nájsť možnosti, aké v živote máte.“
  • 2
    „Stále sa zaoberáte tým, ako Vám priateľky ublížili a ako potrebujete, aby Vám dali viac pozornosti. No my nedokážeme ovplyvniť to, ako sa chovajú iní, ani to, aby Vám dali viac pozornosti. To, čo vieme ovplyvniť je to, čo môžete urobiť Vy, ako sa k tomu postavíte a ako sa zachováte Vy.“

V koučovaní je dôležité, aby klient prevzal zodpovednosť za vlastné konanie. Kouč klienta sprevádza najmä pomocou otázok tak, aby u klienta došlo k uvedomeniu v téme, s ktorou na koučing prichádza.

Kouč nedáva rady, nehovorí klientovi, čo má robiť ani nijako nehodnotí správnosť jeho rozhodnutí. Viac o tom, čo je koučing, sa dozviete v článku Čo to ten koučing vlastne je? alebo v článku Tajomstvo koučingu. Väčšinou stačí tieto základné princípy s klientom prejsť na začiatku, kedy vzniká dohoda o koučovaní, prípadne ich v nejakých situáciách pripomenúť a zdôrazniť.

V tomto prípade však bolo potrebné klientke dať aj priamu väzbu k tomu, čo sa deje. Vyzvať ju k vlastnej osobnej zodpovednosti za situácie v jej živote a ich ďalší vývoj.

Rozplakalo ju to, no konečne medzi tým vypovedala, po čo si ku mne prišla. „Som plná emócií, aj hnevu a potrebujem to dať von. Myslela som, že budete mať nejaké techniky, ktorými mi budete vedieť pomôcť, napríklad kreslenie a pod.“

Bol to prvý záchytný bod, ktorým mi klientka naznačila, kadiaľ môžeme ísť.

Kreslenie prinieslo prielom

Vzala som papier a všetky možné perá, fixky a zvýrazňovače, ktoré som mala poruke v kancelárií a poprosila som ju, nech nakreslí to, ako sa cíti, nech to dá zo seba na papier.

Trvalo to chvíľku a bola s obrázkom hotová. Bolo na ňom veľa čiernej, na okraji pár ružových srdiečok a vo vnútri jedna zelená bodka. Opýtala som sa jej, čo vlastne nakreslila.

V tomto momente sme sa presunuli viac z mysle do tela. Arteterapia, kresba, maľba, predstavuje akýsi most medzi našou vedomou mysľou a podvedomou mysľou, ktorá sídli v našom telesnom prežívaní. Kresba býva veľmi účinný nástroj, ktorý dokáže vytiahnuť veci, ktoré prežívame na papier a pomôže nám ich uvidieť priamo pred sebou. Viac o tom, ako môže byť maľba užitočná pri porozumení sebe samému píšem v eBooku Čaro abstraktnej maľby.

Vďaka kresbe bola klientka schopná uvidieť svoj vlastný rozpor a uvedomiť si ho.

Chcem sa cítiť lepšie

Klientka popisovala obrázok a popri tom si uvedomila niekoľko vecí.

  • 1
    Ukazovala na srdiečka na okraji obrázku: "Stále hovorím o láske (poz.: v zmysle sebalásky a všadeprítomnej lásky), no sama ju nežijem.“
  • 2
    Ukázala na malú zelenú bodku v strede obrázku. „Toto je to, čo chcem najviac, to, čo chcem skutočne, no stále sa k tomu neviem dopracovať. Je to pokoj, hlboký pokoj.“

Až teraz skutočne zadefinovala, čo malo byť predmetom nášho stretnutia a koučovania. Chcela sa cítiť pokojnejšia, chcela zažívať pocit pokoja.

Kinestetický koučing

Aby som neprerušila spojenie, ktoré klientka práve sama so sebou nadviazala a neskĺzli sme v rozhovore opäť do prílišného premýšľania, rozhodla som sa, že budeme pokračovať pomocou kinestetického koučingu.

Kinestetický koučing predstavuje spôsob vedenia rozhovoru v koučovaní, ktorý je viac zameraný na telesné vnímanie a prežívanie. Klient v ňom plne vníma svoje telo, svoje pocity a zmeny, ktoré sa v ňom odohrávajú. Dôležité je, aby klient píliš nepremýšľal, príliš nerozprával, skôr len popisoval to, čo vníma vo svojom tele, čo sa v ňom mení pri ďalšom pohybe, pri ďalšom kroku alebo otázke.

Vedomie versus podvedomie

V našom tele sa skrýva obrovské množstvo informácií, ktoré nie sme bežne schopní vnímať našou vedomou mysľou. Keď však dáme telu priestor a načúvame mu, tieto informácie k nám môžu prechádzať a my im máme príležitosť porozumieť. Máme príležitosť porozumieť tomu, prečo sa cítime tak, ako sa cítime a čo prípadne potrebujeme k tomu, aby sme sa cítili lepšie.

Požiadala som klientku, aby si v priestore sama určila cestu, ktorú prejde od súčasného stavu, k stavu, ktorý chcela novo zažívať, k svojej pokojnej verzii, tej, ktorá zažíva pocity hlbokého pokoja.

Začali sme sa pomaly približovať z jej súčasného miesta, do želaného stavu. Pri každom kroku som sa jej podrobne pýtala, ako sa cíti, čo nové zažíva. O krok ďalej sa pohla až vtedy, keď bola pripravená.

V polovici cesty sa zastavila.

Nechcem sa cítiť lepšie

„Ja už nechcem pokračovať ďalej. Je to zvláštne, ale akoby som sa nechcela cítiť lepšie.“

Uznala som, že je to v poriadku a na tom mieste môže stáť ako dlho chce.

„Čo je dobré na tom, cítiť sa tak, ako sa práve cítite?“

„Necítim sa tak sama. Akoby tie emócie boli moji priatelia. Nemám žiadnych, tie emócie sú jediní moji priatelia, s ktorými môžem byť. Asi sa bojím, že keď budem pokojná, už nebudem cítiť nič. Teraz som síce plná emócií, ale aspoň vďaka ním nie som sama. Bojím sa, že na tom novom mieste budem úplne sama.“

Klientka v tomto momente sama jasne pomenovala to, čo je bránilo posunúť sa ďalej, to čo jej bránilo dostať sa k tomu stavu, po ktorom vedome túžila, no v jej hlbšom podvedomí si sama bránila, pretože sa bála, že tam bude osamelá, bez priateľov a bez emócií, z ktorých si vytvorila svojich náhradných priateľov.

Opäť som jej pripomenula, že na tom mieste môže ostať stáť tak dlho, ako bude chcieť a že keď to tak nebude cítiť, nemusí sa posunúť ďalej. Nemusí ísť na miesto, kam nechce ísť.

Zároveň som jej umožnila, že keď bude pripravená, môže sa otočiť a pozrieť sa, aký kus cesty už prešla. Stála približne v polovici cesty, ktorú si v priestore určila na posun k želanému pokojnému stavu.

Prijatie

Keď sa otočila, opýtala som sa jej, čo vníma oproti svojmu predchádzajúcemu miestu. Rozjasnila sa.

„Vlastne som prešla veľký kus a cítim, že mi tu je lepšie oproti predchádzajúcemu stavu, že mi tu je o moc lepšie.“ Po chvíli dodala: „Ja už sa chcem posunúť na nové miesto.“

Otočila sa späť a pomaly pokračovala na nové miesto. Keď sa naň postavila, usmievala sa. „Cítim sa tu dobre, cítim sa tu úplne pokojne. Je mi tu lepšie, je mi tu ľahšie.“

Opäť som ju poprosila nech sa otočí a pozrie sa na svoje predchádzajúce miesto, z ktorého jej cesta začala. Keď chvíľu vnímala ten rozdiel, poprosila som ju, nech zadefinuje prvý krok, ktorý by odporučila urobiť tej žene, ktorá stojí na predchádzajúcom mieste.

„Aby prijala svoje emócie, aby prijala to, ako veci sú,“ odpovedala.

Riešením na klientkinu komplikovanú situáciu bolo prijatie toho, ako veci sú, ich akceptácia. V úvode nášho rozhovoru zažívala vnútorný boj, kedy chcela všetko zmeniť, zápasila s vecami, ktoré boli mimo jej kontrolu. Na záver si uvedomila, že prvý krok, ktorý musí urobiť je najskôr tieto veci a situácie prijať.

Často je tým prvým krokom k zmene, uvoľneniu, akceptácia. Musíme najskôr prijať to, ako veci sú. A to často býva ten najnáročnejší krok. Až keď veci akceptujeme v ich súčasnej podobe, môžeme hľadať skutočne účinné riešenia na posun k želanému stavu.

Aký je záver?

  • 1
    Bez ohľadu na majstrovstvo, v rôznych technikách (či už spirituálnych, duchovných a pod.), ale aj v životných skúsenostiach, stále si udržiavajte určitý nadhľad a  nespadajte do ilúzie, že už všetko viete. Život vás má stále čím prekvapiť.
  • 2
    Vnímajte signály svojho tela, vaše pocity a aj to, čo vám prinášajú. Nič totiž nie je len čiernobiele. Niečo, čo sa vám môže zdať neužitočné, vám totiž môže robiť ohromnú službu.
  • 3
    Skúste sa sami zamyslieť nad nejakou situáciou vo vašom živote, ktorú by ste najradšej zmenili no nedarí sa vám a položte si otázku: Čím je pre vás táto situácia užitočná?

Verím, že vám tento článok mohol priniesť inšpiráciu, ak práve prežívate nejaké náročné emócie a hľadáte cestu na posun k lepšiemu. V tom prípade vám môže byť užitočný aj môj prechádzajúci článok 3 kroky k uvoľneniu strachu, stresu a iných silných emócií.

Katarína

PS: Uvedený rozhovor v žiadnom prípade nie je univerzálny návod. Je to prípadová štúdia, ktorá hovorí o priebehu jedného vybraného koučovacieho rozhovoru. Každý rozhovor je iný a závisí od toho, s akou témou klient prichádza, kam chce dospieť a od celého balíka jeho vlastných skúseností a schopností. Na druhej strane závisí aj od skúseností a schopností kouča. Žiadny koučovací rozhovor nie je rovnaký a jeho priebeh sa prispôsobuje množstvu faktorov. Táto prípadová štúdia má len poukázať na to, akým spôsobom si sami môžeme brániť v posune vpred a čo nám naša aktuálne prežívaná situácia môže prinášať. Má byť len inšpiráciou pre prípadne zamyslenie, ak niečo podobné prežívate aj vo svojom vlastnom živote.

Katarína Ožvoldová
Sprevádzam ľudí na ceste k ich vlastným odpovediam, dôvere k svojim pocitom, objaveniu nečakaných schopností, sily a rozhodnutiam, ktoré budú s nimi v súlade. Som koučka, mám skúsenosti s vedením ľudí a prešla som vlastnou životnou zmenou. Prečítajte si môj príbeh>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.