POSTARAJTE SA O SVOJE EMÓCIE

Emócie formujú a usmerňujú všetko, čo robíme a sú nevyhnutným zdrojom motivácie začať konať. Ich pojem vychádza z latinského emovere, čo znamená pohnúť. V angličtine sa môžeme stretnúť s označením e-motions a významom energia v pohybe.

Z toho vyplýva, že emócie vo svojej podstate potrebujú plynúť, mať možnosť sa prejaviť a urobiť pre nás „prácu“, vďaka ktorej sme schopní zachovať svoju existenciu. Prejavujú sa najmä pomocou pocitov, a našich fyzických prejavov, pohybov svalov na tvári a tele, ktoré dávajú druhým najavo naše rozpoloženie a zámery. Tieto zámery predstavujú nejaké nutkanie, tendenciu konať.

Napríklad hnev môže viesť k nutkaniu útočiť a náš nahnevaný výraz a výhražný postoj tela druhých varuje, aby sa stiahli. Strach nás môže viesť k nutkaniu stiahnuť sa a utiecť, pretože nás upozorňuje na prípadné nebezpečenstvo. Smútok môže obracať pozornosť k nejakej vnútornej bolesti, či strate a náš výraz alebo držanie tela môže v iných vzbudzovať súcit a ochotu venovať nám pozornosť.

Samozrejme, každý z nás si nesie svoj súbor vlastností, schopností a zážitkov a nie každý z nás v podobných situáciách reaguje rovnako, no každý má určité špecifické konanie na základe nutkania vyvolaného emóciami. Keď nasledujeme toto nutkanie, často sa správame impulzívne.

Impulzívne správanie vychádza z nášho najstaršie vyvinutého emocionálneho mozgu (plazí mozog a limbický systém), ktorého hlavnou úlohou je zabezpečiť naše prežitie. Impulzívne správanie však pre nás v dnešnom usporiadaní spoločnosti nemusí byť vždy najšťastnejšie. Ako ľudské bytosti máme vyvinutý aj neokortex, ktorý nám dáva (za vhodných okolností) možnosť vedome sa rozhodnúť, možnosť voľby.

Ako svoje emócie zvládnuť vedome?

Ako najlepšie využiť pauzu v reakcii?

Dôležitý krok je vedieť sa zastaviť pred (alebo počas impulzívnej reakcie, ak sa nedalo inak) a vytvoriť pre seba priestor, či už pomyselný alebo reálne vzdialením sa. Dovoliť si vziať si na reakciu toľko času, koľko potrebujeme.

Pauza a priestor (niekedy postačia sekundy) umožňuje regulovať náš nervový systém, dostať sa do rovnováhy a spracovať naše emócie.

Keď preberie vedenie náš emočný mozog, zúži sa naša pozornosť na problém, na všetko, čo nás „ohrozuje“. Čím viac analyzujeme okolnosti, tým viac sa dostávame do emócie a tým viac sa dostávame do nerovnováhy. Preto je dôležité zastaviť nielen seba, svoju reakciu, ale aj svoje myšlienky.

Keď namiesto toho rozšírime našu pozornosť do priestoru, ktorý nás obklopuje, na to, čo všetko reálne v danom priestore vnímame našimi zmyslami (zrakom, sluchom, čuchom, hmatom) a aj na vzduch a na to, čo v ňom nie je viditeľné, spomalí sa analytická myseľ. Naše zmysly nás viac prenesú do prítomnosti a začneme vnímať v širšom kontexte, začneme sa cítiť viac uvoľnení, pozorní a zrelaxovaní.

Rozšírenie pozornosti do priestoru rozšíri naše celkové vedomé vnímanie, a tým nám vytvára priestor aj pre vedomé rozhodovanie v danej situácií.

Najnáročnejšie býva „prichytiť“ sám seba v reakcii, ktorá pre nás nie je prínosná a potom pripustiť, že by sme v nej nemali pokračovať. Zastaviť sa, prijať stav veci a otvoriť sa novým možnostiam riešenia však vždy prinesie riešenie, ktorým nemusíme ubližovať ani sebe, druhým a ani našim veciam (ako v príklade vyššie). Nech už je to riešenie akékoľvek, ak sa dokážeme vrátiť do pokojného stavu a vlastnej vnútornej rovnováhy, máme vyhraté.

Želám vám, aby ste zvládli akékoľvek skúšky, ktoré vám záver roka prinesie. A hlavne, ak nás aj naše emócie v nejakej situácií nakoniec prevalcujú, buďme k sebe láskaví (sami k sebe a aj k iným).

S láskou,

Katarína

Zdroj, z ktorého v článku čerpám nad rámec vlastných myšlienok a skúsenosti:

VAN DER KOLK, B. Telo si pamätá. Mozog a telo pri liečení traumy. Bratislava: Vydavateľstvo TATRAN, 2022. ISBN 978 – 80 – 222 – 1286 – 1.