Emócie formujú a usmerňujú všetko, čo robíme a sú nevyhnutným zdrojom motivácie začať konať. Ich pojem vychádza z latinského emovere, čo znamená pohnúť. V angličtine sa môžeme stretnúť s označením e-motions a významom energia v pohybe.
Z toho vyplýva, že emócie vo svojej podstate potrebujú plynúť, mať možnosť sa prejaviť a urobiť pre nás „prácu“, vďaka ktorej sme schopní zachovať svoju existenciu. Prejavujú sa najmä pomocou pocitov, a našich fyzických prejavov, pohybov svalov na tvári a tele, ktoré dávajú druhým najavo naše rozpoloženie a zámery. Tieto zámery predstavujú nejaké nutkanie, tendenciu konať.
Napríklad hnev môže viesť k nutkaniu útočiť a náš nahnevaný výraz a výhražný postoj tela druhých varuje, aby sa stiahli. Strach nás môže viesť k nutkaniu stiahnuť sa a utiecť, pretože nás upozorňuje na prípadné nebezpečenstvo. Smútok môže obracať pozornosť k nejakej vnútornej bolesti, či strate a náš výraz alebo držanie tela môže v iných vzbudzovať súcit a ochotu venovať nám pozornosť.
Samozrejme, každý z nás si nesie svoj súbor vlastností, schopností a zážitkov a nie každý z nás v podobných situáciách reaguje rovnako, no každý má určité špecifické konanie na základe nutkania vyvolaného emóciami. Keď nasledujeme toto nutkanie, často sa správame impulzívne.
Impulzívne správanie vychádza z nášho najstaršie vyvinutého emocionálneho mozgu (plazí mozog a limbický systém), ktorého hlavnou úlohou je zabezpečiť naše prežitie. Impulzívne správanie však pre nás v dnešnom usporiadaní spoločnosti nemusí byť vždy najšťastnejšie. Ako ľudské bytosti máme vyvinutý aj neokortex, ktorý nám dáva (za vhodných okolností) možnosť vedome sa rozhodnúť, možnosť voľby.
Dôležitý krok je vedieť sa zastaviť pred (alebo počas impulzívnej reakcie, ak sa nedalo inak) a vytvoriť pre seba priestor, či už pomyselný alebo reálne vzdialením sa. Dovoliť si vziať si na reakciu toľko času, koľko potrebujeme.
Pauza a priestor (niekedy postačia sekundy) umožňuje regulovať náš nervový systém, dostať sa do rovnováhy a spracovať naše emócie.
Keď preberie vedenie náš emočný mozog, zúži sa naša pozornosť na problém, na všetko, čo nás „ohrozuje“. Čím viac analyzujeme okolnosti, tým viac sa dostávame do emócie a tým viac sa dostávame do nerovnováhy. Preto je dôležité zastaviť nielen seba, svoju reakciu, ale aj svoje myšlienky.
Keď namiesto toho rozšírime našu pozornosť do priestoru, ktorý nás obklopuje, na to, čo všetko reálne v danom priestore vnímame našimi zmyslami (zrakom, sluchom, čuchom, hmatom) a aj na vzduch a na to, čo v ňom nie je viditeľné, spomalí sa analytická myseľ. Naše zmysly nás viac prenesú do prítomnosti a začneme vnímať v širšom kontexte, začneme sa cítiť viac uvoľnení, pozorní a zrelaxovaní.
Ak je vašou prevládajúcou emóciou strach a stres, odporúčam prečítať si článok 3 kroky k uvoľneniu strachu, stresu a iných silných emócií, kde v prvom rade venujem pozornosť práve orientácií na vonkajšie prostredie, ešte skôr ako na vlastné vnútorné prežívanie a emócie.
Rozšírenie pozornosti do priestoru rozšíri naše celkové vedomé vnímanie, a tým nám vytvára priestor aj pre vedomé rozhodovanie v danej situácií.
Pred pár dňami som sama zažila jednu z tých „neočakávaných“ situácií, ktoré sa ako naschvál postavia medzi nás a náš dokonalý plán všetko zvládnuť podľa predstáv.
Vchádzala som do podzemného parkoviska v nákupnom centre, kde som sa mala stretnúť so známym na jedlo a kde som chcela vybaviť aj posledné predvianočné nákupy. Otvorila som okienko na aute, aby som si zobrala parkovací lístok a okienko sa zaseklo. Elektronika nereagovala a okno nešlo zavrieť.
Zaparkovala som a skúšala som okno zavrieť, no nešlo to. Začal vo mne stúpať nepokoj. Známy ma čakal, už som pár minút meškala kvôli premávke.
Moja myseľ začala produkovať dôkazy môjho zlyhania: nebola si schopná prísť na čas; teraz ťa tam čaká, má tiež svoje ďalšie aktivity, ktoré bude musieť stihnúť; už sa ti to predtým v mrazivom počasí stalo, prečo si to nedala opraviť.
Potom začala produkovať všetky obavy z toho, čo môže nastať: tak a teraz si s ním neužiješ predvianočné stretnutie; nestihneš nákupy a budeš ich musieť riešiť zajtra; nemôžeš tu nechať otvorené auto; budeš musieť zavolať asistenčnú službu, čo ťa bude stáť viac, ako keby si to už dala dávno opraviť; alebo sa môžeš skúsiť presunúť domov s otvoreným oknom a to ťa teda chcem vidieť, ako to dáš, prechladneš, sekne ťa v krku....
Ako som si takto nadávala všetkými možnými spôsobmi (trvalo to v sekundách, naša myseľ to dokáže vyprodukovať veľmi rýchlo) stúpal vo mne adrenalín, stres, bezmocnosť a hnev. Chcelo sa mi kričať, zúriť a aj plakať.
Vnímala som všetky tie telesné a emočné prejavy. Uvedomila som si, ako ma to rozrušuje a ako ma to vyvádza z rovnováhy. Začalo mi byť jasné, že toto sú jednak moje automatické reakcie a jednak moje naučené reakcie, ktoré majú pôvod ešte v dávnej, dalo by sa povedať, detskej minulosti.
Zastavila som seba a myšlienky, ktoré ma ešte viac rozrušovali a reakciu, v ktorej som zúrivo tlačila na tlačidlo od okienka. Rozšírila som svoje vnímanie do priestoru a uvedomila som si, že som v bezpečí, že mi nehrozí žiadne nebezpečenstvo, s ktorým by som sa potrebovala svojim hnevom a okamžitou reakciou vysporiadať. Uvedomila som si, že sa vlastne ani nič nestane, keď nestihnem stretnutie, nákupy a budem musieť riešiť opravu.
Z upokojeného stavu som si uvedomila, že v prvom rade potrebujem zavolať známemu a vysvetliť situáciu. Jeho reakcia ma vlastne upokojila ešte viac: pokojne skonštatoval, že mám skúšať okno zavrieť, on počká a rovno mi objedná jedlo. V tomto pokojnom stave mi napadlo, že skúsim vypnúť motor a tým aj celú elektroniku a po chvíli opäť zapnúť. To pomohlo a po niekoľkých opakovaniach som okno zavrela. So známym sme sa na tom letmo pobavili a strávili sme niekoľko hodín v príjemnej konverzácií. Stihla som všetko a keby som aj nestihla, nič závažné by sa nestalo.
Najnáročnejšie býva „prichytiť“ sám seba v reakcii, ktorá pre nás nie je prínosná a potom pripustiť, že by sme v nej nemali pokračovať. Zastaviť sa, prijať stav veci a otvoriť sa novým možnostiam riešenia však vždy prinesie riešenie, ktorým nemusíme ubližovať ani sebe, druhým a ani našim veciam (ako v príklade vyššie). Nech už je to riešenie akékoľvek, ak sa dokážeme vrátiť do pokojného stavu a vlastnej vnútornej rovnováhy, máme vyhraté.
Želám vám, aby ste zvládli akékoľvek skúšky, ktoré vám záver roka prinesie. A hlavne, ak nás aj naše emócie v nejakej situácií nakoniec prevalcujú, buďme k sebe láskaví (sami k sebe a aj k iným).
S láskou,
Katarína
Zdroj, z ktorého v článku čerpám nad rámec vlastných myšlienok a skúsenosti:
VAN DER KOLK, B. Telo si pamätá. Mozog a telo pri liečení traumy. Bratislava: Vydavateľstvo TATRAN, 2022. ISBN 978 – 80 – 222 – 1286 – 1.