Utekať od problémov do práce nepomôže uniknúť im

Jekaterina Nikolajenko z Lotyšska (preferuje byť oslovovaná Kat) je veľmi činorodou ženou, ktorá sa nedávno pustila do tvorby vlastného podcastu pod názvom Unknown Cool People. Môžete ho nájsť na Spotify a ja som rada, že som mohla byť hosťom v jej 20. epizóde.

Kat má dar klásť zvedavé otázky a náš rozhovor sme si obe veľmi užili. Keby sme neboli limitované časom, rozprávame sa ešte asi doteraz. Verím, že v rozhovore nájdete zaujímavé informácie.

Vypočujte si celý rozhovor na Spotify.

Rozhovor je v angličtine. Ak vám viac vyhovuje slovenský jazyk, môžete si nižšie prečítať prepis rozhovoru.

Aká je tvoja definícia cool človeka?

Nemám definíciu cool osoby. Myslím, že každý je určitým spôsobom cool a že za každým človekom je vždy príbeh. Ako viac stretávam ľudí a rozprávam sa s nimi, uvedomujem si, že vidíme ich tváre, ako sa správajú, čo majú oblečené, ako vyzerajú, ale nikdy nevidíme úplný príbeh za tým. A myslím, že keď ich spoznávame lepšie, tak každý je nejakým spôsobom cool.

Skutočne sa mi páči tvoja odpoveď a súhlasím s tebou. Väčšinou, keď ľudí pozývam do môjho podcastu, hovoria: „Nemyslím si, že som taký cool, aby som bol v podcaste.“ Už ma to neprekvapuje. Predtým ma to trošku prekvapovalo, pretože ja si tiež myslím, že každý je cool svojím vlastným spôsobom. Len im potrebujeme dať čas, aby nám to ukázali.

Povedz nám nejaké základné fakty o tebe.

Základné fakty. Práve teraz som koučka, lektorka, bývalá manažérka. Mám 4 zvieratá, psa, 2 mačky a králika. Rada chodím na prechádzky, v lete rada plávam v jazere, rada tancujem, maľujem a tiež som napísala eBook na tému abstraktnej maľby a ako nám môže pomôcť viac porozumieť sami sebe. Povedala by som, že toto sú nejaké základné fakty.

Veľmi rôznorodé zručnosti a portfólio. 🙂 Ako by tvoji rodičia opísali, čo robíš?

Myslím, že moji rodičia by pravdepodobne povedali, že som učiteľka na univerzite, pretože momentálne som tiež kouč a lektor tam. To by pre nich bolo jednoduchšie, pretože asi nerozumejú úplne tomu, čo robím. Ale môj otec by pravdepodobne, pretože sleduje môj blog, povedal, že ľuďom pomáham s ich osobným rozvojom. Toto si myslím, že by povedal a moja mama by pravdepodobne ostala pri učení na univerzite.

OK, a čo robíš skutočne?

Čo skutočne robím? Tiež učím, to je pravda. Ale ako kouč, rada hovorím, že podporujem ľudí. Podporujem ich, aby našli riešenia na svoje situácie v živote a to ako sa môžu pohnúť vpred, aby žili viac spokojný a šťastný život.

Niekedy to vyzerá, že ľudia chcú rýchle riešenia a práca na sebe zaberie veľa času.

Je to pravda. Záleží na tom, ako si je daná osoba vedomá svojho problému a riešení a čo už vyskúšala predtým. A sú veci, ktoré sa môžu vyriešiť v jednom koučingu, ako napríklad, keď sa chcete o niečom rozhodnúť, alebo ak chcete nájsť nejaký rýchly spôsob, ako niekomu niečo vysvetliť alebo keď sa pripravujete na prezentáciu, riešite svoje komunikačné schopnosti a podobne. Toto sa môže zvládnuť v jednom koučovacom stretnutí. Ale sú aj dlhodobejšie problémy týkajúce sa spokojnosti v živote, toho zažívať náročné situácie, zažité minulé traumy a pod. Toto je niečo, čo sa nevyrieši za jeden koučing. Môže to zabrať rok, dva, tri. Je to ako celoživotná cesta.

Áno, práca na sebe je skutočne celoživotná cesta.

Možno je to len nejaká analytika a štatistika na mojom telefóne, ale ja práve teraz vidím koučov všade. Zarezervujte si koučing tu, zarezervujte si ho tam. Vyzerá to, ako by sa to stal taký boom, povedala by som. Akoby sa každý mohol stať koučom, alebo je to také jednoduché robiť to. Ja viem sama za seba, že koučing nie je jednoduchá práca, pretože vo svojej predchádzajúcej práci som koučovala tímy. Takže toto môže byť tak trošku aj mylná predstava, že každý teraz môže byť koučom alebo že to teraz môže robiť naozaj každý. Aký je tvoj názor alebo pohľad na to?

Máš pravdu, že je veľa mylných predstáv o tom, kto je alebo môže byť kouč. Je to celkom populárne slovo a ak niekto nevie, ako nazvať svoje služby, tak sa pomenuje koučom. Takže by sme si mali byť vedomí toho, kto je skutočne koučom a kto koučom nie je. Skutoční kouči sú certifikovaní a majú tréning na to stať sa koučami. Ja by som odporučila hľadať tých, ktorí sú v spojení s ICF, to je Medzinárodná federácia koučov (International Coaching Federation) a tých ktorí majú vzdelanie zastrešené touto asociáciou. Na Slovensku máme školy, ktoré školia koučov v súlade so zásadami tejto federácie. A máme aj Slovenskú asociáciu koučov (SAKO), ktorej členkou som aj ja. Ak chcete mať certifikovaného kouča, ktorí robí koučovaciu prácu tak, ako by mala skutočne vyzerať, mali by ste hľadať na týchto miestach.

Je mnoho certifikovaných koučov?

Tých registrovaných v SAKO (Slovenskej asociácii koučov) je približne 100, myslím. Neviem, koľko ich je v ICF (Medzinárodnej federácií koučov), ale to je zároveň medzinárodná federácia, takže si môžete zvoliť aj kouča z inej krajiny, ak chcete koučing v angličtine alebo v inom jazyku. Ale v SAKO na Slovensku je približne 100 registrovaných certifikovaných koučov.

Nie je ich vlastne tak veľa, ako by som si myslela.

Môžu byť ešte ďalší kouči, ktorí sú certifikovaní podľa ICF (Medzinárodnej federácie koučov), ale nie sú registrovaní v SAKO.

Predtým si mala úplne inú pracovnú rolu. Bola si v kozmetickom priemysle, bola si manažér a mala si rozdielne portfólio toho, čo si robila. Ako si sa dostala ku koučingu?

Vlastne som sa k tomu dostala cez tu prácu. Pracovala som pre kozmetickú spoločnosť v oblasti priameho predaja, takže v tom čase sme mali približne 25 000 kozmetických poradkýň, externých predajcov. Ja som bola na oddelení podpory predaja a bola som zodpovedná za ich motiváciu, neskôr za vzdelávanie a tiež som zavádzala koučing. Vtedy to bola požiadavka z našej centrály v Dallase, že máme začať s koučingom.

A tak som šla na školenie, pretože som chcela robiť svoju prácu dobre a zrazu sa ukázalo, že sa v tejto roli cítim dobre, že sa mi koučing páči, že je to niečo do čoho som sa zamilovala a rada by som to robila. Tiež to bolo spojené s mojim osobným životom. Povedzme, že som mala určité starosti vo svojom živote. Nemala som veľa osobného života, bola som workoholik, pretože som do práce utekala pred svojimi osobnými problémami a už nejakú dobu som sa s tým potýkala.

Skúšala som rôzne metódy, ktoré teraz vidím užitočné využiť aj v koučovaní, ak je to práve vhodné. No a nejako mi to zapadlo dohromady. Toto školenie bolo ako posledná puzzla, ktorú som potrebovala. Uvedomila som si, že chcem vedieť viac. Tak som sa rozhodla odísť z práce, vzala som si sabatikal na približne 2 roky a začala som sa vzdelávať v koučovaní. Prešla som si výcvikmi v biznis koučingu, životnom koučingu, tímovom koučingu a systemickom koučingu a tiež som študovala tanečno-pohybovú terapiu a arteterapiu, ktoré teraz tiež využívam v koučovaní.

Takže som si vzala čas na to viac sa vzdelávať a tiež na to pustiť sa do svojho podnikania v tejto oblasti.

Spomenula si, že sú rôzne typy koučingu. Na ktorý sa zameriavaš viac špecificky?

Práve teraz sa najviac zameriavam na životný koučing, napriek tomu, že som začala s biznis koučingom. Ale ja to vidím ako celok. Pretože biznis a náš pracovný život je súčasťou nášho života. Takže to neznamená, že keď niekto príde na životný koučing, tak nie som schopná s ním pracovať aj na jeho pracovných témach. A často sa to dopĺňa. Keď máte nejaký problém v práci, často to býva spojené aj s nejakým problémom v živote. A keď máte problém v živote, tak môžete mať problém aj v práci a ide to ruka v ruke. Takže práve teraz sa venujem životnému koučingu a tiež tímovému koučingu vo firmách, ako externý kouč.

Tiež si spomenula, že si sama využila nejaké metódy sama pre seba, keď si si vzala sabatikal. Aké metódy si využila, keď si sa rozhodla, povedzme liečiť samu seba, alebo nájsť nejaké odpovede na svoje problémy?

Pre mňa to určite bola pohybová terapia, porozumenie svojmu telu a liečiť sa cez svoje telo a koučing, ich kombinácia. V koučovaní sa veľa nehovorí o tom, že máme aj kinestetický koučing, ktorý ide cez vaše pocity, to ako sa cítite vo svojom tele, cez cítenie pociťovaného zmyslu, ktorý máme v každej situácií. A myslím si, že toto je skvelá kombinácia, pretože sa s tým môžete zaoberať mentálne a tiež sa s tým môžete zaoberať na hlbšej úrovni. Myslím si, že ľudia často vnímajú koučing len ako rozprávanie a len ako mentálnu prácu, ale tak to nie je. Koučing tiež zahŕňa všetky tie časti ohľadne bytia človekom, cítenia, väčšieho systému, ktorého sme súčasťou. Takže takto mi to spolu ladilo.

Toto pre mňa znie veľmi zaujímavo. Pohyb a tiež koučing. Môžeš nám teda opísať, ako to vyzerá, ak by niekto chcel mať pohybovú terapiu? Pretože ako si spomínala, je to tiež spojené s pocitmi. Takže ako sa to celé spojí?

Ja to rada popisujem na príklade ľadovca. Pretože naša vedomá myseľ je len vrchol ľadovca a nepamätáme si v nej všetko. Pamätáme si len fakty, čo sme sa naučili a podobne. A na tej hlbšej úrovni, pod vodou, tam je oveľa väčšia časť ľadovca a to je naše podvedomie. Toto podvedomie dokážeme vnímať pomocou nášho tela. Je to niečo, čo je o moc väčšie a niečo, čoho si nie sme plne vedomí.

Takže často, keď máme nejaké starosti, tak sa to snažíme zachytiť našou mysľou, nájsť riešenie v našej mysli, ale keď sa dostaneme aj k pocitom ohľadne tej situácie, tak zrazu vieme oveľa viac, ako sme si predtým mysleli, že vieme. Toto je tiež dôležité, keď sa liečime z nejakých tráum, pretože naše telo si pamätá každú sekundu nášho života a naša myseľ nie. Hlavne, ak sa to týka nejakých traumatických situácií, tie si často nechceme pamätať. Potom veľakrát nerozumieme tomu, čo sa s nami deje. Musíme sa učiť, ako cítiť viac, ako cítiť pocity v našom tele, ako cítiť pociťovaný zmysel a tiež, ako byť schopní s tým vydržať, pretože buďme úprimní, často je naozaj náročné cítiť to, čo skutočne cítime v našom tele a najradšej by sme od toho ušli.

Ako sa naučíme cítiť viac?

Musíme sa rozhodnúť, že to chceme a potom musíme byť ochotní zotrvať s našimi pocitmi. Ešte by som rada vysvetlila rozdiel medzi pocitmi a emóciami, je v tom rozdiel. Keď sa vrátim k príkladu s ľadovcom, emócie sa nachádzajú o úroveň vyššie nad telom. Telo cíti všetko a emócie vychádzajú z tela. Ak chceme skutočne cítiť viac, musíme sa naučiť zastaviť naše myšlienky a naše príbehy o tom, čo cítime. Pretože niekedy máme tieto príbehy, že keď sa takto cítim, je to preto, že mi niekto niečo urobil a pod. Takže musíme zastaviť tieto príbehy, ktoré si v mysli hovoríme a tiež som sa naučila, že to nemusí byť úplne zdravé zotrvávať príliš v emócií. Niekedy v tom ideme v kruhu. Čím viac cítime nejakú emóciu, tým viac daná emócia rastie a rastie. A potom z toho nie je ľahká cesta von.

Preto potrebujeme ísť ešte hlbšie za emóciu a nepomenovávať emócie ako som smutná, som nahnevaná a pod. a len cítiť to, čo cítime v tele, ten pocit a byť s tým.

To je prvá vec. A potom s tým byť v tichosti nejaký čas a len nechať prichádzať do našej mysle to, čo z toho pocitu skutočne vychádza, tú skutočnú odpoveď pre nás. Nie tú, ktorú sme mali predtým v našej mysli, v našom príbehu a našich emóciách. Tá skutočná odpoveď je za tým.

Nie je to jednoduché pre každého, respektíve to nie je jednoduché na začiatku. Je to tiež práca, ktorá môže byť prehlbovaná, je to zručnosť. Na začiatku môžete sedieť so svojím pociťovaným zmyslom pár minúť a budete nahnevaní pretože zatiaľ nemáte odpovede a tiež to nie je príjemný pocit.

Tak zaujímavé, mám množstvo otázok. Prvá otázka, ktorú mám je ako viem, že je pre mňa už príliš cítiť tú emóciu, ktorú cítim? Napríklad som nahnevaná, frustrovaná. Tak, čo mám robiť?

Ešte vysvetlím, prečo som povedala, že nie je zdravé byť príliš vo svojich emóciách. Mnohí ľudia, ktorí sú v oblasti spirituality, odporúčajú byť s emóciou a stať sa tou emóciou. A toto je niečo, čo si myslím, že sa môže stať nebezpečným. Pretože, keď sa staneš svojim hnevom a myslíš si, že môžeš prejaviť svoj hnev kedykoľvek chceš, tak v tom prípade si prestávaš byť vedomý toho, kto v skutočnosti si.

Že máš väčšiu moc ako ten hnev, že si niečo väčšie, že nie si len ten hnev, že máš aj iné kvality.

A môže sa stať, že človek, ktorý ide tak veľmi hlboko do svojich emócií a vždy sa ich snaží prejaviť naplno, nimi bude zahltený. A nemusí si byť tak veľmi vedomý reality. Potrebuje urobiť krok späť a byť viac pozorovateľom, ako by sa na niečo díval. Môžete ten hnev cítiť, ale nestať sa tým hnevom.

A to je dobre, pretože viete, že ste nahnevaný, že vám to niečo hovorí, že možno niekto prekročil vaše hranice a že s tým máte niečo urobiť. Ale máte viac možností. Nemusíte byť tiež násilní, ubližovať iným ľuďom, pretože ste nahnevaní. Môžete nájsť spôsob, ktorý bude k iným viac rešpektujúci a tiež viac rešpektujúci k vám. A vy môžete urobiť to rozhodnutie, čo so svojim hnevom urobíte.

Takže cítiť emócie, ale viac ich pozorovať, nestať sa nimi.

Dám ti príklad samej seba a ty mi môžeš povedať, čo by som možno mohla urobiť inak.

V poslednej situácií niekto prekročil moje hranice a skutočne som sa nahnevala. Učím sa pozorovať ako sa tento hnev vyvíja v mojom tele. Zvyčajne cítim bolesť niekde v oblasti brucha, pečene, ale tentokrát som cítila akoby som prehltla väčší kus, ako by som mohla a zostalo to zaseknuté v mojom krku a cítila som, že sa to nikam nehýbe. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože tak veľa telesných prejavov v rovnakom čase nemávam často. Takže bolo veľmi náročné nájsť spôsob, ako sa s tým vysporiadať. Viem, že fyzická aktivita my vždy pomáha alebo robiť niečo fyzicky mi aspoň pomáha vzdialiť sa od situácie. Keď som sa prechádzala, prvá myšlienka bola „Chcem sa toho zbaviť, nepáči sa mi to“. Ale zostávalo to ešte viac, keď sa toho chceme zbaviť, tak to pretrváva dlhšie. Takže som začala robiť nejaké dychové cvičenia, ktoré mi pomohli s týmto veľkým kusom v mojom hrdle. A začala som sa zameriavať na to, na čom v mojom živote záleží a asi po 30 minútach chôdze som sa vrátila späť a cítila som sa lepšie. A tiež som sa rozhodla zostať na slnku, začala som niečo robiť, presmerovala som svoje myšlienky a po nejakom čase to zmizlo. Bolo to užitočné, ale čo ak sa niečo podobné zopakuje opäť? Sú nejaké ďalšie spôsoby, ako si s tým môžem poradiť?

Ja si myslím, že si si s tým poradila dobre. Pretože si už cítila všetky tie pocity, ktoré si mala v tele. Takže toto je dôležité, pozorovať všetky tieto pocity a tiež ako si spomenula, nie je možné sa ich zbaviť, pretože nemôžeš. A čím viac si v odpore k tomu pocitu, ten pocit rastie.

To čo je užitočné, je vziať si čas, zostať s tým pocitom a len ho pozorovať. Ak si ho môžeš predstaviť ako energiu v tvojom tele. Niekedy máme niekde zaseknutú energiu, ako si ty spomenula v oblasti krku. To najlepšie, čo môžeme urobiť je nemať všetky tie koncepty o tom, čo by to malo urobiť. Kam by tá energia mala ísť, ako by sa mala uvoľniť. Len ju pozorovať a vytvoriť pre ňu priestor, kde sa môže zmeniť, alebo rásť v tvojom tele alebo spomaliť, alebo čokoľvek bude potrebovať. A toto nie je vždy jednoduché urobiť, je to tréning. Takže to môžeš viac pozorovať a dať dôveru telu, že urobí to, čo je pre neho práve teraz najlepšie.

Ja som v tom momente mala skutočne pocit, že to chcem vykričať. Ja som chcela kričať, ale neurobila som to, pretože ma pravdepodobne zastavila myseľ. Bola som v lese, mohla som to vykričať. Možno nabudúce sa to pokúsim vykričať.

Ak to tak budeš cítiť, že to chceš vykričať, tak to urob. Tak by si tu energiu uvoľnila von. Ale ak to tak necítiš, nie je zdravé sa to snažiť urobiť. Teraz si myslím, že mám kričať, tak budem kričať. Vtedy to nie je zdravé.

Musíš to cítiť, že to je práve teraz pre teba to pravé. Nasledujte pocit. Ak pocit povie, že máte kričať, tak kričte. Ak povie, že sa máte zastaviť a sadnúť si na trávu, tak si sadnite na trávu. Je to ako učiť sa počúvať, čo naše telo a naše pocity hovoria špeciálne nám. Nie, čo si iní ľudia myslia, že pomôže a že to musíte urobiť týmto spôsobom. To nikdy nefunguje. Musíte to urobiť vaším vlastným spôsobom. Vaše telo vie.

Súhlasím. Ďakujem. Ty ako kouč máš iného kouča alebo sa koučuješ sama?

Ja mám iných koučov. Samú seba koučujem na jednoduché veci. Keď sa mám o niečom rozhodnúť a myslím, že to dokážem zvládnuť sama, že si položím správne otázky, niečo si pri nich uvedomím. Ale mám koučov na moje témy, pretože vlastne musíš byť zároveň prítomná s „druhou osobou“ a zároveň musíš ísť v sebe do hĺbky, takže by som sa potrebovala rozdeliť na dve. Preto mám ľudí, ktorí mi pomáhajú s mojimi témami.

Kto je tvoj najdôležitejší profesionálny mentor?

Mentorky sú ženy z Business Coaching College, Denka Kmecová a Zuzka Karpinská. To sú dámy, ktoré robia výcviky pre profesionálnych koučov podľa ICF (Medzinárodnej federácie koučov). Veľmi oceňujem ich prácu, toto sú moje hlavné mentorky v koučingu.

A tiež mám pár ľudí, ktorých považujem za mojich mentorov v oblasti tela. Je to Marek Bohunický, pohybový terapeut, od ktorého som sa veľa naučila a v súčasnosti Luděk Vágner z Českej republiky, ktorý robí somatic experiencing (metóda somatického prežívania) a je fyzioterapeut.

Veľmi rada čítam knihy, tak by som sa ťa rada opýtala, či je nejaká jedna kniha, ktorú by si odporučila pre naše publikum a prečo presne túto knihu?

Keďže sme sa veľa rozprávali o tele, pocitoch, tak by to definitívne bola kniha, ktorej autorom je Peter Levin, americký psychológ. Napísal knihu Prebúdzanie tygra a je to o liečení traumy. Skutočne zrozumiteľným spôsobom popisuje, čo sa s nami deje na tých úrovniach, ktoré som ja popísala na príklade ľadovca, to, ako môže byť v nás energia uviaznutá a čo s tým môžeme urobiť. Samozrejme nie je to jednoduché robiť sám, je lepšie mať terapeuta na somatic experiencing, ak to chcete zažiť. Ale aspoň z tej knihy môžete porozumieť, čo sa deje.

Skvelé. Ďakujem pekne. A ak by si mala byť zapamätateľná kvôli jednej veci, aká by to bola?

Myslím, že je to láskavosť. Pretože si myslím, že v tomto svete stále nie je dostatok láskavosti a že sa dejú skutočne náročné veci a keby sme sa naučili viac si vzájomne porozumieť a byť k sebe láskaví, myslím si, že by sme žili lepšie životy. Takže myslím, že je to láskavosť.

Ďakujem. Ja si myslím, že ty si veľmi láskavá. Je to aj napísané v tvojej tvári, láskavosť a pokoj. Takže ja by som ti úplne ako koučke a profesionálke dôverovala. A hlavne teraz, keď viem koľko skúseností máš a cez aké rozličné sféry si prešla, aby si našla samú seba a naučila sa ako môžeš pomôcť iným ľuďom, tak si myslím, že je to skutočne úžasná kvalita a charakteristika človeka.

Ako ťa ľudia môžu nájsť?

Mám svoju stránku www.katarinaozvoldova.sk alebo ma môžete nájsť na Facebooku alebo Instagrame ako Katarína Ožvoldová.