AKO OBJAVIŤ SVOJU SEBAHODNOTU A ŽIŤ SLOBODNEJŠÍ A ŠŤASTNEJŠÍ ŽIVOT?

„Viem, že som toho za tento rok zvládla veľa, no nejako z toho necítim uspokojenie.“

„Stále sa niekam naháňam a mám pocit, že to nie je dosť.“

Sú vám tieto vety povedomé? Prebiehajú aj vašou mysľou? Poviete ich niekedy nahlas?

Sú to príklady viet, ktoré tieto dni počujem často pri spracovávaní Bilancie roka 2021 so svojimi klientmi. Cieľom bilancie je práve to, aby ste si uvedomili, čo všetko ste dosiahli, kam ste sa posunuli a na čom môžete v novom roku stavať. V úvode ma vždy zaujíma, k čomu môže byť bilancia užitočná konkrétnej klientke alebo klientovi, aby som zistila, aké sú presné očakávania.

Vety, ktoré počujem ma ani až tak neprekvapujú, pretože sa objavujú príliš často. Ja sama veľmi dobre poznám, aké to je nevnímať vlastnú hodnotu, čakať, až ma niekto ocení a pochváli za to, čo som dosiahla a zvládla. Aj keď ocenenie z okolia príde, nikdy nás neuspokojí nastálo, ani nemôže. Jediné, čo nás môže skutočne uspokojiť, je vnímanie vlastnej hodnoty, naše vlastné ocenenie, naše vlastné uznanie.

A tak ma nesmierne teší, keď na záver bilancovania roka s klientmi počujem vety: „pocítila som na seba hrdosť“ alebo „zvládla som toho naozaj dosť a som rada, že sa takto môžem pochváliť.“

Téma sebahodnoty sa nesie každým z nás. Každý z nás sa s ňou určite v nejakej forme stretol aspoň raz za život. Je to téma, ktorá siaha k samotným koreňom nášho života. A tak sme sa s Lenkou Ilečkovou, koučkou, ktorá ľudí na ceste k ich spokojnosti v osobnom, profesijnom a aj podnikateľskom živote sprevádza viac ako 10 rokov, rozprávali v živom vysielaní na tému, ako objaviť svoju sebahodnotu a žiť slobodnejší a šťastnejší život.

Přehráním videa souhlasíte se zásadami ochrany osobních údajů YouTube.

Zjistit vícePovolit videoVždy povolit Youtube videa

Záznam rozhovoru si môžete pozrieť vo videu alebo nižšie v texte si prečítať jeho prepis.

Katarína: Lenka, keď sme sa rozprávali o tom, akú tému zvolíme na spoločný rozhovor, tak si spomenula príbeh jednej zo svojich klientok. Príbeh, v ktorom sa nájdu mnohí. Hovorila si o úspešnej žene, ktorej sa darí v práci, no v súkromnom živote má problém so vzťahmi najmä s mužmi a pod. Tento príbeh dal základ našej téme. Môžeš ho trošku priblížiť?

Lenka: Vnímání své vlastní hodnoty stojí v pozadí jako příčina moha problémů nejen v profesním, ale i osobním životě.
Když se vrátím k příběhu jedné z mých klientek, to téma se kterým přišla, bylo o tom, že do všeho vkládá strašné moc energie, ať je to v práci nebo v osobním životě, ale jen velmi málo se jí vrací zpět. Její snažení v práci by sice oceněno bylo, ale nedokáže ho přijmout a v osobním životě jí chybělo ocenění úplně. Také uvedla, že se cítí bez energie a nemá čas na to, co by ji samotnou naplňovalo.

Katarína: Takýto podobný príbeh zažíva množstvo ľudí. A nielen ženy. Ženy sú možno otvorenejšie o tom hovoriť, ale myslím, že s niečím podobným sa často potykajú aj muži. Že vlastne ten nedostatok sebahodnoty je často za úsilím o ďalší pracovný úspech, o to zarábať ešte viac peňazí a pod. Je tam klamlivý dojem, že s tou ďalšou métou príde aj pocit vlastnej hodnoty, že je človek dobrý a pod. Ak príde, tak prichádza len veľmi na krátko.

Ja sama mám veľmi podobnú skúsenosť. V mojej predchádzajúcej pracovnej oblasti, vo firme, kde som pracovala, som bola úspešná, darilo sa mi. No ten môj osobný život šiel dole vodou. A dúfala som, že s ďalším pracovným úspechom sa niečo zmení, niečo bude inak, budem šťastnejšia, slobodnejšia… Opak bol pravdou. Uvedomila som si to vlastne v momente, kedy som blízkej kolegyni v dôvernom rozhovore povedala vetu: „Toto som chcela? Myslela som si, že sa budem cítiť inak.“

Vtedy mi došlo, že vlastne len pred mnohým do práce utekám a že budem musieť množstvo vecí zmeniť, od základov. A začalo to prácou. Pochopila som, že moja sebahodnota nezávisí od práce.

A podobné príbehy nájdeme v dnešnom svete na každom kroku. Úspech je meraný úspechom v pracovnej oblasti alebo v oblastiach, kde sa udeľujú nejaké ceny a pod. A to je niečo, čo by sa malo zmeniť.

Budovať si identitu okolo pracovnej oblasti nie je najšťastnejšie riešenie. Myslím, že by sme si mali budovať našu identitu okolo toho, čo nás robí šťastnými. Okolo toho, čo nás napĺňa, dáva nám zmysel.

Čo je sebahodnota?

Lenka: Já vnímám sebehodnotu jako myšlenky a emoce spojené s tím, jak vnitřně přijímáme a hodnotíme sami sebe. S jakými životními přesvědčeními jsme se během svého života identifikovali.

Katarína: To si povedala veľmi výstižne v jednej jedinej vete. Naše presvedčenia sú vlastne niečo, čo ovplyvňuje všetky oblasti nášho života a do veľkej miery podvedome. Veľakrát si ani neuvedomujeme, že máme nejaké presvedčenia, ktoré nás limitujú, ktoré nám moc nepomáhajú a podobne.

Keby sme sa vrátili k príkladu tvojej klientky, ktorá do všetkého vkladala veľmi veľa energie a len málo sa jej vracalo naspäť. Ako s ňou pracuješ?

Čo bolo na jej ceste k objaveniu vlastnej sebahodnoty?

Lenka: Pro zjištění skutečných kořenů jejího tématu jsme použili metodu kineziologii one brain. Díky tomu jsme objevily několik za sebou jdoucích vzpomínek z dětství, na jejichž základě klietka přijala určitý vzorec chování – v jejím případě do všeho vkládat podle jejích slov 300%. Tím, že pochopila, na jakém základě stojí její chování a zpracovaly jsme spolu stres, který tyto vzpomínky v ní zanechaly, byla schopna uvidět a realizovat první kroky vedoucí ke změně.

Katarína: Dostávame sa k veľmi dôležitej veci. K tomu, že sme do veľkej miery ovplyvňovaní aj našimi zážitkami, tým, ako sa nám podarí tieto zážitky spracovať alebo či v nás zostávajú zaseknuté, dalo by sa povedať ako nespracovaná trauma, a potom vplývajú na naše telo a na našu automatickú reakciu, ktorá je poháňaná nejakou formou stresu a snahy o prežitie. Poďme to možno trošku viac priblížiť. Pretože tu sa dostávame k tej dôležitej otázke.

Od čoho v skutočnosti sebahodnota závisí?

Lenka: Největší vliv na náš život a tedy i vnímání své hodnoty vůči sobě a okolí má naše dětství – tedy přesněji životní cyklus do zhruba 7 let věku. Záleží tedy na tom, v jakém prostředí jsme žili, co jsme prožili a jaké autority nás ovlivnili. V tomto životním období se totiž potřebujeme naučit hodně nového. Je tomu díky evoluci uzpůsoben také náš mozek – pracuje na takových frekvencích, abychom si byli schopni uložit velký objem informací. Pozorně sledujeme své prostředí a ukládáme si vše rovnou do své podvědomé paměti.

Pokud jsme od rodičů slýchávali něco ve smyslu „Jsi lempl“, zase se ti do nepodařilo, nikdy ničeho nedosáhneš, jsi stejně zlý nebo zlá jako táta či máma… zcela určitě to ovlivnilo vnímání vlastní hodnoty.

Někdy ale s klienty musíme jít pro řešení jejich vnímání sama sebe ještě hlouběji – k prarodičům a jejich rodičům. Protože ať už si to uvědomujeme či nikoliv, jsme součástí rodiny jako celku a nevědomě můžeme sdílet neštěstí svých předků. Tomu se říká zapletení a řeší to rodinné konstelace.

Abych to přiblížila příběhem – pracovala jsem s klientkou na tématu, kdy se cítila stále méněcenně vůči lidem okolo sebe a chtěla to změnit. A příčina nepocházela z jejího vlastního života, ale z toho že její děda byl pronásledován a uvězněn komunisty a její mamince to dávali velmi jasně najevo ve škole, nemohla studovat, dělat, co by chtěla… Takže pocity méněcennosti ve skutečnosti patřily mamince.

Čo je obsahom systemickej práce v koučovaní?

Katarína: Teraz si vlastne priblížila, čo je obsahom systemickej práce v koučovaní. Skutočnosť je taká, že nás ovplyvňuje systém, ktorého sme súčasťou. A každý z nás je súčasťou nejakého systému. A ten úplne prvý je naša rodina, neskôr prichádza práca, fungovanie v celej spoločnosti a pod. Ale v tom úplnom základe nás od narodenia najviac ovplyvňuje rodina a vzorce, ktoré sa v nej učíme a tak ako si povedala, aj nespracované záležitosti našich predkov, ktoré na seba podvedome preberáme.

Ja by som sa v tejto súvislosti možno ešte trošku pristavila aj pri vnímaní nášho tela a pocitov v ňom. Pretože systemická práca ide veľmi cez telo, kinesteticky, cez pocity a pod. A naše podvedomie sa vlastne prejavuje cez telo. A toto je niečo, čo by som chcela, aby sa odo mňa dostávala ako správa, že naše telo je podvedomie, naše telo je v našich životoch veľmi dôležité a obrovským zdrojom informácií.

Rok som študovala aj tanečno-pohybovú terapiu a práca s telom je niečo, čo ma veľmi fascinuje a dáva mi veľký zmysel. Zaoberám sa ňou už veľmi dlho. Veľmi ma pri vnímaní tela ovplyvnil aj americký psychológ Peter Levin, ktorý sa práve venuje tomu, ako na nás pôsobí trauma a ako sa prejavuje v našom tele vo forme zaseknutej energie.
Takže týmto by som chcela vytvoriť aj taký širší obraz toho, ako fungujeme. Jednak, to, čo si už Lenka spomenula ty, že základ k tomu ako fungujeme dávajú naše zážitky, či už z rodiny alebo širšieho okolia, ktoré môžu byť v niektorých prípadoch do veľkej miery traumatizujúce, a tie sa potom prejavujú v tom, ako konáme, aké vzorce konania si vytvoríme pre to, aby sme boli schopní prežiť.

Lenže naše stratégie na prežitie sú často spojené so zamrznutím, zadržiavaním energie a jej „uväznením“ v tele. Potom sa často stáva práve to, že sa nám niektoré situácie v živote opakujú, stále dokola, len v inom podaní (a my si veľakrát tu podobnosť ani neuvedomíme). Deje sa to najmä preto, že energia, ktorá je zamrznutá v našom tele sa chce uvoľniť a tak neustále priťahuje do našich životov podobné situácie, v ktorých sa chce prejaviť a uvoľniť. No my jej to často neumožníme a dochádza k ešte väčšej náloži stresu, ktorú sa snažíme zvládnuť.

Ale je z toho cesta von. Spracovať to cez telo, spracovať to kinesteticky, ale aj kineziologicky a tiež sa pozerať na naše životy cez systemiku.

Myslíš, že problém so sebahodnotou vytvára aj nejaká neznalosť týchto systemických zákonitosti? To, že niekto možno nevie prijať to svoje aktuálne miesto v systéme a tak trošku vzdoruje a bojuje voči ostatným, v seniornejšom postavení a pod.?

Lenka: Spíše než neznalost, to může být zapletení do starých rodinných traumat a nevyřešených záležitostí. Pracovní problém je pak jen takovým zrcadlem. Vyřešením svého zapletení se člověk může člověk najít své správné místo i v té pracovní oblasti. Při konzultaci však nejdříve zjišťuji, jestli za problémem stojí záležitost v rámci našeho vlastního života nebo musíme pro nalezení řešení musíme jít hlouběji.

Čo je kinestetika a kineziológia?

Katarína: Vrátim sa možno ešte k tým ďalším pojmom, ktoré tu teraz padli. A to je kinestetika a kineziológia. Ono to totiž nie je úplne to isté. Aj keď to znie veľmi podobne.

Kinestetika a kinestetické techniky sú viac o samotnom cítení klienta. Ten je vedený tak, aby sám vnímal, ako sa má v určitej situácií, ako by sa mal, keby bol v inej situácií, keby sa situácia zlepšila, kde by vnímal pocitovo posun k lepšiemu. Je to vlastne také vnímanie celkového pocitu v tele. Ja ako kouč vtedy človeka len vediem otázkami, dotazmi, pričom klient sám definuje ako sa má, čo vníma a pod.

Preto je veľmi dôležité, naučiť sa vnímať svoje telo, to ako sa mu darí, ako sa cíti v jednotlivých situáciách a snažiť sa s ním nadväzovať spojenie a ako tomu hovorím ja, aj ho prizývať do rozhodovacieho procesu.

Vlastne celý systemický koučing je postavený na tomto princípe. A s tým pracujeme obe.

Ako je to v kineziólogií? Alebo teda v podaní kineziologického koučingu, ktorým sa zaoberáš?

Lenka: Člověku se daří, pokud tělo, mysl a duše jsou v rovnováze. Sezení s klienty či klietkami vypadá tak, že si popovídáme o jejich tématu. Poté jim pomohu definovat, co bude jinak, když budou osvobozeni od svého problému. Většina lidí přesně ví, co nechce, ale nedokáží jasně definovat, co chtějí. Ale to je velmi důležité. Vždycky říkám, že je to stejné, jako když jedou na výlet. Také vědí odkud a kam jedou.

Poté vhodnou technikou a nebo jejich kombinací – záleží na tématu – jdeme najít skutečné kořeny problému a zpracovat je. Součástí sezení je samozřejmě to, že odbouráme stres a negativní emoce, které souvisí s problémem. Protože problémem vlastně nění problém samotný, ale pocit, který v souvislosti s ním máme. To je to, co člověka ve skutečnosti trápí.

A s tím souvisí ještě jedna věc a to je fungování našeho mozku z hlediska jeho fyziologie. Ve stresu a pod vlivem negativním emocí nejsme schopni logicky a kreativně myslet, ale jen reagovat. Proto zpracování stresu a limitujících emocí a zároveň pochopení toho, odkud problém pramení, otevírá cestu k pozitivní změně. Celým procesem provázím klienta či klientku s velkým respektem k jeho hodnotám a jdeme jemu vlastním tempem a krok za krokem.
A na konci sezení může z tohoto procesu vzejít pro klienta jasný první krok k cíli, který si definoval na začátku.
Ještě se chci vrátit k tomu, proč kineziologický koučink. Je to proto, že během konzultace používám kineziologický=svalový stress test. Negativní emoce a stres oslabují naše svaly. Jistě znáte, jak v určitých situacích má člověk pocit, že „ztuhne“.

Díky svalovému testu = feedbacku těla, který nejsme schopni vědomě ovlivnit, můžeme získat velmi přesné informace o skutečné příčině problému a hlavně jeho kořenech. Zjistíme mimo jiné klíčové emoce a určitý věk, kdy došlo k tzv. zablokování – tzn. kdy jste prožili zkušenost, na základě které jste si vytvořili vzorec chování/přesvědčení, jež nyní stojí v pozadí problému.

Katarína: Takže v kineziologickom koučingu je hlavný rozdiel v tom, že pracuješ cez svalový test, na základe ktorého telo nejakým spôsobom reaguje.

Zotrvávanie vo svojom strede

Keď už sme pri tom tele, ja ešte vyjadrím jednu svoju myšlienku, ktorá podľa mňa veľa súvisí s tým všetkým, čo sme tu už dnes povedali a to je schopnosť zotrvávať vo svojom strede, vo svojej stabilite, v rovnováhe. Keď je človek vo svojom strede je prirodzene v rovnováhe, a teda je odolnejší voči stresom, vonkajším tlakom, zmenám a je si viac vedomí seba. Môže konať viac pokojne, viac uvedomelo a voliť medzi viacerými možnosťami.

A to je niečo, čo je myslím si, dôležité sa učiť. Jednak pracovať na svojich témach aj spôsobmi, ktoré sme už dnes spomenuli, ale zároveň sami vnímať svoje telo a uvedomovať si, ako sa v ňom cítime. Naša fyzická nerovnováha vlastne odzrkadľuje našu duševnú nerovnováhu. A to sa môže potom prejavovať aj cez závažnejšie zdravotné problémy alebo aj životné problémy. A to, ako to človek môže sám zavnímať je uvedomovaním si toho, kde sa v sebe nachádza, kde má stred tela a či je s ním spojený a pod.

Esenciálna otázka: Kto som?

Prichádza mi spomienka ešte na jednu moju klientku, s ktorou aktuálne pracujem a tá sa dostala k samotnej esenciálnej otázke: Kto som? Vlastne táto otázka vyplynula ako zadanie našich koučovacích stretnutí, že potrebuje zistiť kto je. A musím povedať, že koučovanie s ňou je pre mňa veľmi obohacujúce a inšpirujúce.

Toto je otázka, ktorú verím, že si každý z nás aspoň raz v živote položí.

A bežne sa stretávame s rôznymi odpoveďami. Niekto si túto otázku zodpovie viac racionálne, ako napr. som matka/otec, manažér/ka, podnikateľ/ka, tanečník/tanečníčka, prípadne viac z toho naraz.

Niekto si ju potrebuje zodpovedať viac filozoficky, či spirituálne, ako napr. som všadeprítomná energia, som zdroj, som pozorovateľ a pod.

A niekto to potrebuje precítiť. A táto spomínaná klientka to potrebovala precítiť. A tak spolu veľa pracujeme práve cez pocit.

A myslím, že v tomto sa skrýva aj veľký kus odpovede na vlastnú sebahodnotu a vlastne aj vlastné sebavedomie. Pretože to je práve o tom, byť si vedomý seba a teda svojich pocitov, toho, ako to mám, ako veci cítim a kde sa cítim naozaj dobre a šťastne.

Ako vnímaš ty Lenka otázku Kto som? Máš na ňu nejaký zaujímavý náhľad zo svojej praxe?

Lenka: Ne, ve své praxi jsem se s tím nesetkala. Ale mám s tím osobní zkušenost spíše z opačné strany. Když jsem ve svém životě prožívala náročnější období, tak jsem si jednou, když jsem se viděla v zrcadle řekla: „NE, tohle nejsem já.“ 🙂

Schopnosť prispôsobovať sa zmenám

Katarína: Ešte sa pristavím pri téme zmeny. Myslím si, že do veľkej miery s našou sebahodnotou súvisí aj schopnosť prispôsobovať sa zmenám. Keď svoju sebahodnotu budujeme okolo vecí, ktoré sú mimo nás, okolo našich pracovných úspechov, toho, čo vlastníme, alebo toho s kým sme vo vzťahu a pod., tak je veľmi náročné sa prispôsobovať zmenám.

V súčasnosti veľmi jasne vidíme, že život je plný zmien, a veľmi nečakaných a aj dramatických zmien. Častokrát si až pri stretnutí s veľkou zmenou, ktorá od základov otrase našimi životmi, uvedomíme, ako to s nami vlastne je. Na čom lipneme, čo nám bráni žiť slobodnejší život a okolo čoho budujeme svoju identitu a aj svoju hodnotu.

Lenka: Ano, jsou změny, které mohou otřást naším životem od základů. Možná to můžeme nazvat i osobní nebo profesní krizí. Já osobně vnímám, že krize ve skutečnosti má pozitivní sílu, protože nám ukazuje, co už nám neslouží a potřebujeme začít dělat jinak.

Kdysi jsem četla, že prastarý čínský znak pro krizi se skládá ze dvou částí – nebezpečí a šance. Ano, je nebezpeční, že pokud přijde krize – například různé ztráty – porazí nás to. Ale také nám krize poskytuje obrovskou šanci objevit v sobě skryté dary, talenty, nové cesty a možnostosti. Můžeme se s její pomocí stát mnohem silnějšími – ve smyslu spokojenosti a naplnění. Sama jsem to v životě zažila.

Katarína: To je veľmi pekná myšlienka. 🙂 To je možno aj miesto, kde sa rodí naša voľba. Či uvidíme len to, o čo prichádzame, alebo uvidíme aj to, čo nám to prináša a či nás ta zmena oslabí alebo posilní.

A toto uvedomenie si voľby tak trošku premosťuje aj k finálnej otázke, ako objaviť svoju sebahodnotu a žiť slobodnejší život. Myslím, že kľúčom je uvedomenie. Uvedomiť si, že v nejakých oblastiach so svojou sebahodnotou bojujem, že si neverím, necítim sa dosť a pod. a potom hľadať spôsoby, ako s tým pracovať.

My sme tu dnes už pár spôsobov naznačili, hlavne so zameraním na koučing. Ale v prvom rade závisí od toho, odkiaľ ten pocit nízkej sebahodnoty pramení a podľa toho s tým pracovať. Možnosti je veľa, aj rôznych ďalších napríklad aj terapeutických smerov. Každý si musí vybrať ten svoj, ktorý mu bude sedieť.

Lenka: Ano, aby byl člověk schopný řešit problém, musí nejdříve uznat, že je. Přijmout ho a přijmout odpovědnost za to, že se prostě v souvislosti s ním cítí nekomfortně. Ten, kdo bude tvrdit, že za to mohou ti ostatní, řešení nikdy nenajde. A pak se může krok za krokem – ať už formou terapie, koučinku, nebo kombinací obou, vydat k pozitivní změně. Anebo to zvládne sám – bez pomoci.

Chtěla bych na závěr dát takový malý tip – jsou to vlastne 3 kroky vedoucí k řešení.

1. krok: Uvědomit si problém a to, jak se v souvislosti s problémem cítíte.

2. krok: Co konkrétně chcete jinak a jak jinak se budete cítít. Přičemž cíl – co konkrétně bude jinak – musí být pod vaší kontrolou – například – to nebude, že ostatní vnímají, co chci – ale že já jasně vyslovuji své potřeby

3. krok: Co konkrétně jsem pro svůj cíl hned teď ochoten udělat.

Nad nikoho sa nepovyšuj a pred nikým sa neponižuj

To si krásne zhrnula. 🙂 Za seba tento rozhovor zakončím citátom z našej tradičnej čierno-bielej rozprávky pyšná princezná, ktorý vo mne už niekedy dávno zostal a je to veta, ktorú v jednom momente hovorí princ: „Nad nikoho sa nepovyšuj a pred nikým sa neponižuj.“

A tým chcem vlastne povedať, že hodnotu jednotlivým veciam pripisujeme my sami, našou mysľou, naším vnímaním. A v skutočnosti, v tom úplnom základe, žiadny človek nemá vyššiu hodnotu ako niekto druhý. A človek so zdravou sebahodnotou by mal približne takto fungovať. Vyvážene, v rovnováhe.

Viac rozhovorov nájdete na stránke, kde sa nachádzajú videá na rôzne témy.

Majte krásne a pohodové dni a buďte na seba dobrí, to je tiež cesta k vnímaniu vlastnej sebahodnoty.

Katarína