„Musíš odpustiť.“ Je to pravda?

S odpustením často spájame predstavu úľavy. Ľudia, ktorí v dobrom úmysle radia, aby ste odpustili, majú často predstavu, že keď odpustíte, uľaví sa vám. Čo ak je to presne naopak. Čo ak, až keď sa vám uľaví, odpustíte. Čo ak, až keď prejdete všetkými krokmi na ceste k úľave s náročnou témou, dokážete pustiť, odpustiť.

Odpustenie nie je cieľ, je to vedľajší účinok

Odpustenie je v skutočnosti až vedľajší účinok prijatia a vnútorného zmierenia sa s udalosťami a situáciami, ktoré v človeku vyvolávajú emócie hnevu alebo odporu.

Je to niečo, čo sa udeje ako prirodzený dôsledok liečenia svojho vnútorného zranenia, svojho hnevu alebo odporu k niečomu alebo niekomu, kto vám ublížil.

Často odpustenie staviame do popredia. Robíme z neho hlavný cieľ. Ak odpustíš, bude ti dobre.

Tak prečo je to v skutočnosti pre väčšinu z nás také náročné?
Prečo nie sme schopní urobiť to hneď a s ľahkosťou?

Ak sa zameriavate na odpustenie namiesto na vysporiadanie sa so situáciami, je to, akoby ste mali zlomenú nohu a chceli by ste okamžite chodiť namiesto toho, aby ste svojej nohe dopriali oddych, pozornosť a liečbu.

Rovnako je to aj s odpustením. Hnev pretrváva a vy zistíte, že ste v skutočnosti stále neodpustili. Za predpokladu, že sa nechcete klamať a nebudete si nahovárať, že áno.

Hnev nie je váš nepriateľ, je to pomocník

Hnev je rovnako užitočný a dôležitý ako každá iná emócia. Hnev je emócia, ktorá je náročná a často pre nás môže byť nepríjemné vydržať s ňou. Skôr, ako sa rozhodnete hnevu zbaviť, by ste si mali uvedomiť, čo vám chce povedať.

Hnev vám, ako každá iná emócia, pomáha porozumieť. Porozumieť tomu, čo vás rozrušuje, kde boli prekročené vaše hranice a čo ste možno mali v danej situácii urobiť alebo urobiť inak.

To nutne neznamená, že si hnev máme niekde alebo na niekom vybiť. „Hnev sám o sebe nie je zlý, ale agresívne alebo útočné chovanie áno.“ (Steffalová, 2022)

6 dôvodov prečo neodpustiť, nie hneď

Odpustiť si musí každý sám

V snahe odpustiť sa do určitej miery skrýva aj určitá forma povyšovania sa na lepšieho človeka.
V zmysle: JA som dokázal odpustiť. JA som odpustil TEBE.

JA ako nejaká vyššia autorita, skoro až božskosť.

TY ako niekto, kto pochybil a bez môjho odpustenia nemôžeš žiť pokojne.

V skutočnosti si každý z nás musí odpustiť sám.

Človek, ktorému bola spôsobená bolesť môže zažívať muky aj pre to, že danej udalosti nezabránil, nedokázal zabrániť, nemohol zabrániť. A tak sa za jeho hnevom na druhú stranu môže skrývať aj hnev sám na seba, pocit viny, že niečo, čo mohlo byť zraňujúce, závažné alebo neprijateľné, dopustil. Že sa neochránil, nepostavil sám za seba alebo niekoho iného.

Ak je toto váš prípad, to čo potrebujete je prijať:

• že sa niečo, čomu ste nedokázali zabrániť odohralo,
• že ste možno nemali v danej situácií dosť síl alebo schopností tomu zabrániť,
• že ste to práve vtedy nevedeli inak.

A zároveň sa zamerať na svoj vlastný posun vpred, na svoje vlastné liečenie, na to, aby ste si porozumeli a prišli na to, akým spôsobom sa môžete nabudúce, ak by nastala podobná situácia, ochrániť, postarať sa sami o seba.

Ak človek, ktorý zranil, vníma, že niekomu ďalšiemu spôsobil bolesť a nejakým spôsobom sa ho to dotýka, potom si potrebuje prejsť podobný proces. Prijať to, že pochybil, že spôsobil bolesť, prípadne niekomu závažne ublížil. Je na ňom spracovať svoje vlastné pocity a emócie v súvislosti s danou situáciou.

Áno, môže pomôcť, ak sa ospravedlní a druhá strana prejaví porozumenie. To určite urýchli proces akceptácie a vzájomného porozumenia medzi oboma stranami. Za predpokladu, že to bude úprimné a druhá strana bude mať dôvod pokúsiť sa opäť dôverovať.

Každopádne, človek, ktorý zranil, môže mať svoje vlastné pocity, ktoré ho môžu určitým spôsobom zožierať. Samozrejme za predpokladu, že vníma svoje konanie, ako niečo závažné a zraňujúce. Ak nie, to už je iný príbeh a prejav odpustenia druhej strany by bol v tomto prípade aj tak zbytočný a s najväčšou pravdepodobnosťou by ste sa opäť vystavili ďalšiemu zraneniu.

Namiesto odpustenia sa zamerajte na prijatie

Nie je možné pustiť niečo, čo ste predtým neprijali. Nie je možné zbaviť sa niečoho, čo ste predtým nevzali za svoje. Nie je možné odpustiť, bez toho, aby ste akceptovali situáciu takú, aká je.

Napätie, hnev, bolesť, dokonca aj strach, sú prejavom odporu k danej situácií a aj k podobným, ktoré vám môžu určitú zraňujúcu situáciu pripomínať a vyvolávať vo vás opakovane silné emócie.

Priamo uvidieť to, čo vás zraňuje, precítiť svoje pocity a emócie s tým spojené a akceptácia (prijatie) toho, čo sa odohralo, vám umožňuje uvoľniť napätie a odpor, ktorý v súvislosti s danou situáciou cítite. A to so sebou prináša úľavu a uvoľnenie.

Čo ste získali a o čo ste prišli

K prijatiu na mentálnej úrovni môže pomôcť aj uvedomenie si nielen, čo ste danou situáciou alebo daným konaním niekoho iného stratili, o čo ste prišli, ale aj uvedomenie si toho, čo vám to dáva.

Niekedy získavame až časom. A časom získané dary, ktoré sú dôsledkom nášho úsilia vysporiadať sa s danou témou, môžu byť pre náš život niečím výživným, niečím, čo nám dáva silu alebo poznanie.

Riešiť, čo vám daná situácia dala bezprostredne po nej, keď ešte môže byť prítomná najsilnejšia emócia, prípadne šok, nedáva vždy význam. Keď však z odstupom času zistíte, že chcete danú tému pre seba uzavrieť, chcete sa posunúť ďalej, môže byť zamyslenie sa nad tým, čo ste získali a o čo ste prišli, veľmi užitočnou bilanciou, ktorá vám pomôže vašu tému akceptovať a uvedomiť si jej skryté dary.

Odpustenie je v skutočnosti telesná záležitosť

Keď situáciu alebo osobu, ktorá vo vás vyvoláva napätie a silné emócie prijmete, dôjde k uvoľneniu napätia, telo sa uvoľní, povolí, emócie sa stíšia. Dôjde k výdychu a povoleniu na úrovní tela.

Dochádza k púšťaniu, ktoré môžete doslova cítiť fyzicky. Odpustenie je vlastne odvodené od slova pustenie. Tak ako ruka, ktorá zviera predmet, dokáže tento predmet pustiť a uvoľniť napätie a zovretie, tak aj naše telo dokáže pustiť vnútorné napätie. Keď sa odohrá toto zmierenie a upokojenie vo vašom vnútri a na telesnej úrovni, dochádza k odpusteniu, ako dôsledku (vedľajšiemu účinku).

V tomto momente už pre vás nebude dôležité niekomu odpustiť (v mentálnej rovine), udeje sa to samé, ako dôsledok prijatia a uvoľnenia napätia v súvislosti s danou situáciou alebo osobou.

Aby sa tak mohlo stať je potrebné pracovať so svojimi vnútornými a často aj vonkajšími zdrojmi. Čeliť situácií alebo osobe, ktorá v nás vyvoláva silný hnev, napätie a často strach a stres, nie je jednoduché. Preto často potrebujeme v sebe dospieť k poznaniu vlastnej sily, schopnosti sa ochrániť a ubrániť, prípadne k poznaniu ideálnych podmienok a podpory z okolia, ktoré nám to môžu umožniť.

Toto sebapoznanie si často vyžaduje čas a odvahu čeliť nepríjemným pocitom a prežívať ich v sebe opakovane, až kým ich zvládneme s dôverou uvoľniť. Spolu s tým však nastáva aj proces vnútorného posilnenia a uvedomenia si vlastnej sily.

Preto doprajte pozornosť pocitom vo svojom tele a všetok čas, ktorý potrebuje, aby mohlo uvoľniť nahromadený stres v súvislosti s udalosťou alebo osobou, ktoré tento stres vyvolávajú.

Na záver už len povzbudenie. Ak ste ešte neodpustili, zrejme k tomu máte tie najlepšie dôvody. Dôverujte sebe, svojim pocitom a pristupujte k procesu prijímania s najväčším rešpektom k sebe a tomu, čo skutočne potrebujete. Odpustiť nemusíte, nie hneď a nie, ak na to ešte nie ste pripravení.

S láskou,

Katarína

Referencie, na ktoré v článku odkazujem nad rámec vlastných myšlienok a skúsenosti:

BEDRICK, D. 2014. 6 Reasons Not to Forgive, Not Yet. Dostupné na: <https://www.psychologytoday.com/us/blog/is-psychology-making-us-sick/201409/6-reasons-not-forgive-not-yet?fbclid=IwAR16R3-U2baXKmWoNtmXiEzxiorlDBAuyr4Drvk3J428M-kYS-eeSN3mcMA>

STEFFALOVÁ, E. 2022. Zlost, vztek a frustrace: k čemu jsou a proč se s nimi učit pracovat. Dostupné na: <https://www.mindsetmentors.eu/blog/zlost-vztek-a-frustrace-k-cemu-jsou-a-proc-se-s-nimi-ucit-pracovat>