POVEDZ TO EŠTE RAZ A DÔRAZNEJŠIE (prípadová štúdia)

Klientka mi popísala svoj problém v práci približne takto: „Je tu chaos. Udiali sa zmeny, no nemáme nastavené systémy, ktoré by fungovali. Som z toho vyčerpaná. Keď sa chcem dopracovať k informáciám, zaberie to veľmi veľa času, a potom nestíham ďalšie dôležité úlohy. Nemáme funkčný systém, v ktorom by sme si s kolegami predávali informácie efektívne a ktorý by nám umožnil vzájomnú zastupiteľnosť. Už som to riešila s nadriadenými, niekoľkokrát som to otvorila na porade, ale nikam to nevedie. Ak to takto pôjde ďalej, budem musieť odísť. To ale nechcem, pretože mám svoju prácu rada, rozumieme si s kolegami, mám príležitosť pracovať na veciach, v ktorých sa rozvíjam. Vôbec neviem, čo mám robiť.“

Začali sme sa o tom rozprávať a bližšie skúmať tému. Po nejakom čase, akoby sme sa ocitli v začarovanom kruhu: „Ja už som to vo firme povedala, povedala som, čo je potrebné, aby sme zaviedli. Neviem, čo viac môžem urobiť. Nevidím riešenie.“ Nepomáhali ani otázky na zdroje, z minulosti, súčasnosti, nebol nikto, kto by vo firme problém vedel vyriešiť a pod.

Niekedy sa odpovede, ktoré nevieme nájsť v našej mysli, skrývajú v tele, v našom pocite

Uvedomila som si, že keď ostaneme v rovine premýšľania, nikam sa nedostaneme. Bola to situácia, ktorú klientka riešila už nejaký čas, premýšľala o nej veľa, mala pocit, že aj konala.

Bolo potrebné zmeniť rámec (kontext, z ktorého klientka danú situáciu hodnotila). Pozvala som ju k pohľadu do budúcnosti, keď všetko funguje tak ako má, aby si to prestavila a pripustila, že táto možnosť môže nastať. Zároveň som ju požiadala, aby o tom priveľmi nepremýšľala. Bolo dôležité, aby vnímala túto predstavu a zameriavala sa na to, ako sa cíti fyzicky, čo v súvislosti s danou tému prežíva práve teraz. Získala som jej súhlas na to, že to skúsime pomocou kinestetického koučingu, viac cez fyzický pocit, prejdeme spolu cestu, ktorá vedie k novému želanému stavu.

Pomaly sme spolu prešli, v priestore vytýčenú, pomyselnú cestu, na ktorej sme robili pravidelné zastavenie a vnímali, čo sa mení vo fyzickom pocite klientky, čo teda vníma na úrovni mimo myseľ. Keď sme prišli k miestu, ktoré bolo označené želaným stavom, zastavili sme sa úplne. Preskúmali sme, čo všetko je na tomto mieste v telesnom pocite iné, čo vníma, ako sa cíti. Jej postoj bol pevný a uvoľnený, cítila sa viac v sile, ako na mieste, z ktorého vyšla. Chvíľu sme v tom zotrvali, aby si tento pocit mohla naplno prežiť.

Potom som jej položila jedinú otázku: Ak by si mala sama sebe poradiť na tom mieste, z ktorého si vyšla (pozn. kde sa v skutočnosti v pracovnej téme nachádzala), jedinú vec, čo by to bolo?

Povedz to ešte raz a dôraznejšie

Odpoveď bola: „Povedz to ešte raz a dôraznejšie.“

Klientka si v tomto momente uvedomila, že aj keď už o danej téme hovorila s nadriadenými a aj na poradách, nehovorila o nej dosť dôrazným spôsobom. Nehovorila o nej z úrovne svojej sily, svojej pevnosti a s ochotou prijať všetky dôsledky a zodpovednosť za danú situáciu a jej riešenie.

Toto uvedomenie vzišlo z fyzického pocitu, v ktorom bola dostatočne pevná na to, aby bola danú tému schopná otvoriť opäť a tentokrát v inej sile.

Neverbálna komunikácia za nás prehovára silnejšie ako slová

Prieskumy hovoria, že vo vzájomnej komunikácii vnímame:

• Slová na 7%
• Hlas na 38%
• Vzhľad a reč tela na 55%

(Antalová, 2011)

Z toho vyplýva, že na ľudí ani tak nevplýva to, čo hovoríte, ale to, ako to hovoríte, čo pritom vnímajú z vášho neverbálneho prejavu. A ten vnímame vždy, aj keď si to zrovna neuvedomujeme a nevieme popísať, čo presne vnímame.

Máme to spoločné aj so zvieratami. V skutočnosti sa od nich odlišujeme len tým, že máme rozvinutý neokortex (racionálny mozog), ktorý sa zaoberá pochopením, ako fungujú veci a ľudia, a poznávaním, ako dosiahnuť svoje ciele, organizovať si čas a usporadúvať naše činnosti. Časť nazývanú emočný mozog (limbický systém a plazí mozog) máme rovnako ako zvieratá a rovnako na základe neho reagujeme. Má na starosti neustále všímanie si a riadenie fyziológie tela, identifikáciu pohodlia, bezpečia, hrozby, hladu, únavy, bolesti a pod. (Van der Kolk, 2022).

Príklad: Kedy vás pes neposlúchne?

To, ako ste na tom s presvedčivosťou, si môžete otestovať aj na psom domácom maznákovi (ktorý prešiel aspoň akým-takým výcvikom a rozumie základným povelom). Keď chcete, aby vás pes poslúchol, musíte trvať na tom, čo poviete a byť v tom pevný.

Moja spoločníčka Roxy mi vždy nastaví zrkadlo a ukáže mi, keď necíti v mojom povele jasnosť, rozhodnosť a že si stojím za tým, čo hovorím. Väčšinou sa to deje jedným z týchto spôsobov:

• Prehovorím k nej vágnym spôsobom

  Dám jej povel, na ktorom splnení mi vlastne nezáleží. Napr. pobehuje ďalej odo mňa a ja ju chcem privolať, ale vlastne mi je jedno, či príde, pretože sme v danom okolí samé a tak môj spôsob nie je úplne pevný. Ona povel zaregistruje, aj naznačí, že prichádza, ale potom si to tiež rozmyslí, pretože vníma, že na tom netrvám.
• Rozprávam k nej humorne, maznavo, smiešnym vysokým hlasom

  V tomto prípade je to pre psa výzva k hre. Napr. keď sa preťahujeme o lano a ja jej s pobavením v hlase hovorím: „pusti to“, vie, že to je hra, a tak nepustí, ťahá a blázni sa.
• Nahnevane na ňu kričím

  Možno si poviete, že toto by mohlo zabrať. Predsa, keď niekto kričí a je nahnevaný, tak už je jasné, čo vyžaduje. No, je to skôr signál toho, že sme pekne vyhodení z rovnováhy. Byť pevný je presný opak kričania a expresívneho prejavu hnevu. To, čo mám na mysli, je skôr bezmocné kričanie, ako pevné zvýšenie hlasu, ktorým dodávame dôraz tomu, čo hovoríme. Keď na svojho psa kričím ovládnutá hnevom, neposlúchne. Ak áno, tak s veľkou nevôľou. Je to, ako by mi hovorila: „V tomto nie je sila, tu mi ukazuješ svoju slabosť a teraz nie si schopná ma viesť.“

Keď nám na niečom záleží a potrebujeme, aby sme boli braní vážne, nepomôže, keď sa budeme snažiť „byť dobrí“, budeme situáciu zľahčovať humorom, ani keď budeme kričať a útočiť.

Ako sa naučiť komunikovať dôrazne?

Pracujte s uvedomením

Trénujte svoje telo

Podobne ako pri cvičení, aj s neverbálnou komunikáciou je to do veľkej miery o telesnom tréningu. Potrebujeme vnímať naše telo, pocity, vedieť, čo sa s nami deje a to, aký je náš postoj (uvoľnený, pevný, napätý a pod.). Potom môžeme veci meniť, postupne, cez fyzický pocit a vytáranie nového návyku.

Fyzické cvičenie a šport nás prirodzene vedú k vnímaniu nášho tela a pomáhajú nám dostávať sa do väčšej sily fyzicky, ale aj vnútorne. Mnohé športy ako jóga, chikung, ale aj tanec a pod. nám pomáhajú dostávať sa do vnútornej rovnováhy, k vnímaniu svojho stredu a prirodzene nás vedú k vnútornému pokoju a sile.

Ak sa chceme udržiavať v rovnováhe a sile, pohyb by určite mal byť našou každodennou súčasťou, čím rôznorodejší, tým lepšie (od aeróbneho cvičenia, cez silové, po rovnovážne a upokojujúce).

Budujte nový návyk

Keď chceme zmeniť našu (neverbálnu) komunikáciu a prejav, je to tiež o budovaní nového návyku. Je to tréning a výsledky uvidíme, keď sme dôsledný a „pravidelne trénujeme“.

Nevzdávajte to preto pri prvých nezdaroch, nových skúškach a situáciách, ktoré pre vás budú náročnejšie zvládnuť. Príležitosti na tréning sú všade, denne zažívame množstvo situácií, v ktorých si môžeme všímať ako práve teraz komunikujeme a zároveň množstvo situácií, v ktorých to môžeme zmeniť.

S láskou,

Katarína

Zdroje:

ANTALOVÁ, M. Ľudské zdroje a personálny management. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2011. ISBN 978-80-225-3234-1.

VAN DER KOLK, B. Telo si pamätá. Mozog a telo pri liečení traumy. Bratislava: Vydavateľstvo TATRAN, 2022. ISBN 978 – 80 – 222 – 1286 – 1.

Príbeh klientky zdieľam s jej súhlasom.