Nasledujme ŽIVOT alebo čo mi pripomenula dovolenka na Santorini

Dovolenka na Santorini

V koučovaní hovoríme, že nasledujeme to, kde je u klienta život. To znamená, že ho počúvame nielen na úrovni slov, ale vnímame aj to, ako sa mení jeho nálada, keď o niečom hovorí. Kde mu rastie energia, zlepšuje sa nálada alebo sa objavuje nadšené a radostné vyžarovanie, to viac preskúmavame.

To, keď nasledujeme život vieme samozrejme spozorovať aj sami u seba. Sme živší, máme viac energie, lepšiu náladu a ľahšie sa nám prekonávajú prekážky.

Niekedy však v behu života, povinností, starostí a našich stanovených cieľov zabúdame sledovať to, ako sa pri tom cítime, to, čo s nami niektoré situácie, povinnosti a vzťahy robia.

A tak som sa aj ja pár týždňov dozadu dostala do situácie, že mi skôr začala energia klesať, bola som opäť viac unavená, vyčerpaná, nevrlá a mala som pocit, že sa na mňa valí obrovský slon povinností, ktoré potrebujem zvládnuť.

Musela som si to dovoliť

„Dovolenka nie je nevyhnutnosť. Nemusíš na ňu ísť. Tento rok bude lepšie, ak:
➛ urobíš…,
➛ zariadiš….,
➛ ušetríš….“

Znelo mi v ušiach už štvrtý rok. Dokonca som zašla tak ďaleko, že som kamarátke odriekla našu predbežnú dohodu, že na dovolenku pôjdeme tento rok spolu.

Musela som si v sebe usporiadať pár vecí, urobiť si priestor, odstup. A vtedy som si uvedomila, kedy naposledy som sama sebe dovolila ísť na dovolenku. Uvidela som, kde sa nachádzam na svojom vlastnom zozname dôležitosti.

A tak som si položila otázku, ktorá bola len začiatkom niekoľkodňovej jazdy, ktorá mi začala pripomínať, že mám opäť nasledovať to, kde je život.

„Ako sa budeš cítiť, keď na dovolenku pôjdeš?“ A zrejme už tušíte, kde bolo viac života, viac energie a viac radosti. 🙂 Na dovolenku som šla. To ostatné muselo ísť na chvíľu bokom.

Mala to byť nudná dovolenka na pláži

Priveľa som neočakávala. No obrovsky som sa tešila. Na more, piesok a oddychovanie na pláži. Nakoniec som zažila veci, ktoré mi ani nenapadli, že by som mohla. Bolo to jedno veľké dobrodružstvo, ktoré do mňa opäť vlievalo život, silu, voľnosť, slobodu a radosť.

Splnilo sa mi viac snov. Také tie sny, kedy cítite, že si ich túžite splniť, túžite to zažiť, no neprídu vám nijako dôležité na to, aby ste sa ich snažili splniť aktívne.

A nebolo to treba, prišli v pravý čas, keď som povedala ÁNO každej zaujímavej príležitosti, ktorá vo mne prebúdzala radosť a život. Táto dovolenka mi opäť pripomenula, ako úžasne, prirodzene sa môžu veci často vyskladať, keď ich až tak príliš neplánujeme, nesnažíme sa ich kontrolovať, len robíme správne kroky a hovoríme ÁNO aktivitám, ktoré nás zas posunú o kus ďalej.

Splnené sny na Santorini

Prechádzka v hlavnom meste Fira
Hlavné mesto Fira, Santorini
  • Grécko a biele domčeky

Do Grécka som túžila ísť už dávno. Nikdy som tam nebola a už pár rokov som sa tam chcela ísť pozrieť. Z idylických filmov a fotografií som mala predstavu bielych domčekov a modrého kontrastu s morom a oblohou.

Z toho vyšiel náš jasný plán, Grécko + biele domčeky = Santorini. 🙂

Dostať sa tam na poslednú chvíľu bolo náročnejšie ako sme si predstavovali. Lenže, viedla nás radosť, nadšenie a tým pádom aj odhodlanie. Nakoniec sme našli spôsob a našli sme aj miesto, ktoré pre nás bolo ako stvorené.

Do finálneho výberu sa v skutočnosti dostali dve miesta. My sme však nakoniec cestovali na úplne iné miesto. 😀

Aj keď sme mali vo finálnom výbere už len dve miesta, nevedeli sme si vybrať. V skutočnosti sme sa ani jedna nechceli prispôsobiť tomu, čo nám úplne neladilo. A tak sme si povedali, dáme si chvíľu pauzu a uvidíme, ktoré z miest nám z toho vyjde.

Za dve hodiny si voláme. Kamarátka: „Ja sa stále neviem rozhodnúť.“ Ja: „Ani ja.“ S mojimi predchádzajúcimi skúsenosťami v dôvere v život ešte dodávam: „Ešte sme to asi nenašli.“

O päť minút mi cinkne SMS: „A čo toto?“ Vidím pekný hotel, s krásnou záhradou a vlastným prístupom na pláž. „Anoooooo! To je ono!“

Neskôr, už na dovolenke, mi kamarátka hovorila, že tá veta: „Ešte sme to asi nenašli“, s ňou tak zarezonovala, že jej to dalo impulz pozrieť sa ešte raz. 🙂

Smiali sme sa obe. To je presne ono, keď to pustíte a necháte plynúť. Neskočíte zo strachu na prvú príležitosť, neskočíte hneď na to, kde to necítite a kde vám to úplne nevyhovuje.

Miesto, ktoré nás nadchlo a obom nám vyhovovalo je Sea Sound White Katikies.

Ubytovanie Sea Sound White Katikies

Toto miesto spĺňalo, čo sme chceli: priamy prístup k moru, pokoj, romantické večere na pláži, relatívne dostupná vzdialenosť do iných miesť a tiež blízko k ďalším zaujímavostiam (Red Beach, White Beach a pod.).

Ak by sa vám toto miesto zapáčilo, upozorním na dve nevýhody, ktoré nás však nijako neodradili:

  • 1
    Nablízku neboli žiadne potraviny na rýchle osvieženie.
    V hoteli sa však o nás skvelo starali a raz za čas sme si zašli pešo na prechádzku cca 30 min. po pláži do miest, ktoré sú spojené jednou dlhou plážou vedúcou až k nášmu hotelu.

Mestečka PerivolosPerissa ponúkali zástup reštaurácii, rýchleho občerstvenia a minimarketov. Ak preferujete blízkosť služieb, reštaurácii, tak vám odporúčam prípadne ubytovanie hľadať tam, no za cenu väčšieho ruchu a cesty deliacej ubytovanie od pláže.

Tranquilo bar Perissa

Hneď prvý deň sme si tam urobili výlet a najesť sa môžete naozaj na každom kroku. Okrem tradičných gréckych taverien sme natrafili aj na Reggae bar, ako sme ho nazvali - Tranquilo.  Ak ste vegetarián, určite sa potešíte. My sme sa tešili nesmierne. Vynikajúce jedlo, skvelá obsluha a výborná atmosféra. To všetko samozrejme s výhľadom na more a vlastnou plážou.

  • 2
    Pribaľte si so sebou obuv do mora.
    Pláž pri hoteli Sea Sound White Katikies je piesková a pôsobí to tak, že vstup do mora je priamy a bezproblémový.

No vstup do mora je pokrytý veľkými kamennými plochami s riasami a pod. Hneď prvý deň sme si privodili malé úrazy a utekali do Perivolos (cca 30 min. chôdze) zohnať gumené topánky. S touto výbavou to už bola paráda. Zrejme to teda nie je ideálne miesto ani na dovolenku s deťmi, ak by sa chceli celý deň kúpať v mori. No k dispozícii je aj bazén.

Bazén pri hoteli
  • Návšteva Atlantídy?

Nasledujúce ráno stojím na pláži, vlny mi obmývajú nohy, dýcham čerstvý vzduch a slnko ma hreje na tvári. Cítim ako do mňa vchádza sila. Tá sila je tak jemná, no pritom tak obrovská. Je to akoby sila priestoru prestupovala cez moje telo, ktoré som tomu dokázala otvoriť a nechať ním prúdiť.

V ten moment sa cítim veľká, široká a s najväčšou pokorou mocná. Je v tom pokoj a dôvera vo všetko, čo sa deje. Akoby tým dýchal celý ostrov. Je mocný, fascinujúci a zároveň tak veľmi pokojný a prirodzený.

Pláž a more pri hoteli Sea Sound White Katikies

Pred mnohými rokmi, približne 2500 – 1600 pred Kr. sa tu prejavila obrovská sila prírody, ktorá výbuchom sopky pohltila celú Minojskú civilizáciu. Vyvrhujúca sa láva spôsobila obrovské cunami, ktoré pohltilo aj pobrežie Kréty.

V to ráno som ešte nevedela, že zo spisov Platóna vychádzajú informácie, že práve vtedy došlo ku skaze Atlantídy a teda, že Santorini by malo ležať na mieste, kde sa stratila.

Lenže stratila sa naozaj alebo sa len transformovala do novej podoby? Neviem.

Cítim len ako ma toto miesto mení, ako mi odovzdáva niečo cenné, čo sa veľmi náročne formuluje do slov, no vyvoláva vo mne akoby pocit niečoho nového, no zároveň dôverne známeho.

Niečoho, čo tu bolo vždy, no teraz sa ukazuje v novej podobe. Také je Santorini a tak sa na tom mieste cítim aj ja sama. Žeby ako „znovuzrodená Atlantída“?

Okrem tohto výbuchu ráz súostrovia Santorini formoval aj prepad ostrova v jeho centrálnej časti niekedy okolo rokov 14 000 – 10 000 pre Kr.

Tieto prírodné zmeny majú za následok, že piesok na Santorini je čierny a v centrálnej časti sopečnej kaldery nájdete rôznofarebne vrstvené kamenné zrázy. V rôznych častiach ostrova dokonca aj farebné skaly obklopujúce pláže, ktoré sa stali turistickými atrakciami. Takzvaná červená pláž (Red Beach) a biela pláž (White Beach).

Tieto a mnohé ďalšie informácie sa dozviete v Múzeu stratenej Atlantídy – Lost Atlantis Experience Museum. Prehliadka múzea je koncipovaná interaktívne, cez texty, animácie, videá – vrátane 9D premietania toho, ako to zrejme celé bolo, podľa spisov Platóna.

Červená pláž (Red Beach) je pláž obklopená nádhernými červenými horami.

Prístup je tam náročnejší, cez kamenistý terén. Prípadne sa tam môžete preplaviť loďkou.

Pláž je však plná turistov. Celý deň tam zrejme nevydržíte. Nie sú tam tienisté miesta, ale na chvíľkové kúpanie a zážitok je to fajn.

Red Beach Santorini

Biela pláž (White Beach) je pláž, pri ktorej sa nachádzajú biele skaly. Tá už je dostupná autom priamo až k nej a nájdete pri nej aj miestnu tavernu a slnečníky. No nijak zvlášť sa od ostatných pláži nelíši, len kúskom bielych skál.

  • Východy a západy slnka

Stojím na pláži a plačem

Pri večeri sa čašníčka len tak mimochodom opýtala: „Videli ste východ slnka?“ „Nie“, zborovo s kamarátkou odpovedáme a pritom krútime hlavami (tak trochu aj nechápavo, prečo sme ho ešte nevideli).

Náš hotel je rovno pri pláži. Stačí len prejsť záhradkou plnou kvetov, otvoriť utešenú modrú bráničku a ste na pláži.
Tak ako to, že sme tu ešte ráno nestáli a nepozorovali východ slnka?

Modrá bránka na pláž Sea Sound White Katikies

A tak opäť úplne náhodou a spontánne padol jasný plán, uskutočniť to hneď nasledujúce ráno.

Nastavila som budík, no bolo to zbytočné, pretože ma aj tak každé ráno s východom slnka budili hlasno kikiríkajúce kohúty a zosilňujúci čvirik vtákov.

Vybrala som sa na pláž ešte v pyžame a kamarátku som nechala, nech sa prevalí na druhý bok.

Hodnú chvíľu sa nič nedialo. Dokonca som už začala pochybovať, či to uvidím. V časti pevniny sa vo výhľade rozprestierala vysoká hora a ja som si myslela, že slnko vychádza niekde za ňou.

Už som rozmýšľala o tom, že sa vrátim späť do postele. Pred odchodom som ešte letmo pozrela na more a zbadala som v oblasti mrakov zvláštnu žiaru. Vtedy mi došlo, že sa celý čas pozerám zlým smerom a slnko bude vychádzať tam.

Ostala som a čakala ešte niekoľko minút. A vtedy to začalo. Slnko začalo vychádzať. Pohybovalo sa pomaly, no samozrejme. Jeho naoranžovelá žiara mi oslňovala oči a ja som začala plakať. Boli to slzy hlbokého dojatia a radosti.

Bolo to zrejme prvýkrát, čo som skutočne pozorovala východ slnka a bol v tom pocit novej rodiacej sa sily, znovuzrodenia a prísľubu, že všetko bude v poriadku, keď sa budem pozerať jeho smerom.

S týmto hlbokým pocitom dojatia som sa vrátila späť do postele, no nemohla som už spať. Sedela som tam v dojatí a prežívaní toho hlbokého pocitu so silným odkazom, ktorý som si z neho vzala.

Západ slnka nad kalderou

Západ slnka Akrotiri, Santorini

Sedím s kamarátkou v reštaurácii s výhľadom na Firu a výbuchom sopky tvarovaný ráz krajiny. Pozorujeme západ slnka.

Všimnem si čajku. Vznáša sa a plachtí rovno predo mnou, pred mojimi očami.

A zrazu jej tak trošku závidím. Tú schopnosť plachtiť a nechať sa unášať vzdušnými prúdmi.

My ľudia máme schopnosť veľkej predstavivosti, schopnosť hlbokých pocitov, ktoré často vieme vyjadriť len v obrazoch. Ja sama čas od času cítim svoje krídla, ich veľkosť a silu.

A tak sa na tú čajku dívam a hovorím si: "Aké by to bolo skutočne vzlietnuť?" Verím, že s pocitom absolútnej slobody pre nás prichádza aj pocit, že lietame, že plachtíme.

No hoci verím, že je to možné v pocite a hoci sme si vytvorili aj rôzne pomôcky a stroje, zrejme nikdy naplno nezistíme, aké to skutočne je. Fyzicky vzlietnuť a plachtiť tak slobodne a samozrejme ako vták.

S týmto prebudeným pocitom túžby a malej závisti mi zároveň prichádza ďalšia pripomienka, aby som sa nebránila prúdu života a šla s ním, kamkoľvek ma dovedie. Ako tá čajka na vzdušnom prúde.

Výhľad z tohto miesta Panorama Restraurant v Akrotiri bol dokonalý a jedlo bolo nakoniec ďaleko lepšie ako podľa jedálneho lístka vyzeralo. Dali sme si tradičný tanier vegetariánskych pokrmov a celý večer sme sa zalizovali.

Akrotiri je menšie, ale krásne mestečko na západnej časti ostrova v blízkosti majáku. Je z neho výhľad na celú kalderu, na Firu a dokonca aj na mesto Oia, ktoré je v severnej časti ostrova.

Výhľad z Akrotiri, Santorini
  • Jazda na koni po pláži

Keď nasledujeme radosť, tak sa prirodzene násobí a prichádza k nám nečakaným spôsobom. Celý čas na Santorini sme nechali plynúť úplne voľne a len sme nasledovali to, kam nás to lákalo a kde sme vnímali závan radosti.

A to viedlo aj k splneniu ďalšieho veľkého sna, jazdiť na koni po pláži.

Jazda na koni po pláži, Santorini

Myslím, že to bolo už v prvý deň podvečer. Ležali sme na pláži a okolo nás prešli ľudia na koni. Dvaja z nich mali rovnaké tričká a zoširoka sa na nás usmievali a zdravili nás.

Bolo nám to jasné, robia to pre turistov. S kamarátkou sme sa na seba pozreli a bolo nám jasné aj to, že toto bude naše ďalšie dobrodružstvo. Smiali sme sa na tom ako sme sa potešili, že máme túto možnosť. Bola som šťastná ako malé dievčatko. Jazdiť na koni po pláži bol môj veľký sen, už si ani nepamätám odkedy.

A tak sme si dohodli jazdu.

Jazdecké centrum Efippos bolo kúsok za našim hotelom. Po príchode na miesto sme sa dozvedeli, že majitelia pracujú s koňmi celý život. Manos bol bývalý džokej a Alex tréner koní

Bolo vidieť, že sa o kone starajú s láskou. Predtým, ako nám kone odovzdali pošepkali im niečo do ucha a pobozkali. Bolo to tak láskavé a nádherné.

Kone nám pridelili podľa toho, aké boli naše predchádzajúce skúsenosti. Mne sa ušiel krásavec Kazaldo, bývalý parkúrový závodník.
Bola to pravá konská osobnosť. Keď som k nemu pristupovala, zdvihol hlavu a z výšky sa na mňa díval, akoby sa ešte rozhodoval, či mi dovolí si na neho sadnúť. Po chvíli sa sklonil a nechal sa pohladkať.

Na úžasnejšom koni som ešte nejazdila. Cítila som jeho živosť a to, s akou rýchlosťou a samozrejmosťou reaguje na povely. Musela som si dávať pozor, aby som v ňom nevytvárala zmätok. No zároveň som cítila veľkú radosť a vďačnosť za ten pocit živosti a impulzívnosti, na ktorom som v tom momente doslova sedela a prežívala cez toto nádherne stvorenie.

Jazda po pláži bola mäkučká a svieži vzduch a vietor ma osviežoval. Bolo to presne také, ako som si predstavovala: živosť, sviežosť, sloboda.

Kôň Kazaldo z Efippos

Na záver sme kone nakŕmili mrkvou a nás nakŕmili cukinou. 😀 Ešte sme si pokecali a s ochotou nás zviezli na večeru do Vlichady, mestečka ktoré bolo najbližšie na západ od nášho hotela.

Na večeru do Vlichady sme šli zámerne. Keď sme okolo prechádzali pár dni predtým buginou, zapáčila sa nám malá taverna hneď pri ceste, ktorá mala stoly rozložené na malom úseku priamo nad prístavom a bol z nej dokonalý výhľad.

Keď sme mestečkom prechádzali cez deň a zastavili sme sa na pláži a v prístave, vyzeralo to ako spustnuté mestečko, kde všetko chátra. Budovy v prístave, prístav, aj pláž neboli veľmi udržiavané, všetko opustené a chátrajúce.

A tak sme si povedali, že keď už tu je tá taverna, tak ju podporíme a užijeme si pri večeri výhľad na more z výšky.

Keď sme usadli na terasku, po chvíli sa začalo stmievať a vtom celý prístav ožil. Začali sa v ňom zbiehať plachetnice, lode a loďky zo všetkých strán. A my sme sedeli rovno nad tým. Pozorovali sme, ako je možné, že sú všetci tak dokonale zohraní a každý vie, kam má zaparkovať.  Pohľad to bol nádherný.

Prístav Vlichada

A hoci mestečko vyzerá cez deň vymreto, v noci žije a s ním aj tradičná grécka taverna Dimitris.

  • Hlavné mesto Fira

Na celom našom výlete bolo okrem vylihovania na pláži jasné len to, že chceme navštíviť hlavné mesto Firu.

Práve tam bola najväčšia prehliadka bielych domčekov v kombinácii s dokonalým výhľadom. Vidíte odtiaľ všetko, čo sa nachádza v západnej časti od ostrova, vrátane sopky a ďalších priľahlých ostrovčekov.

Biele domčeky Fira

Môžete si vybrať z množstva výborných reštaurácii s výhľadom. Nie je to veľké mestečko, prejdete ho veľmi rýchlo. O to viac si môžete vychutnať výhľady a grécke dobroty.

To, že o jedlo na tomto ostrove nebola núdza, asi ani nemusím hovoriť. Kam sme prišli, tam sme sa dobre a chutne najedli. Vegetariáni, (ne)vegetrariáni, naje sa určite každý.

No najviac na vás zapôsobí ten pohľad. Výhľad z výšky na celú kalderu, sopku a priľahlé ostrovy má v sebe silu.

Do Firy sme sa dostali autobusom, na ktorý sme naskočili v Perivolos. Cesta síce trvala necelú hodinu, pretože autobus prechádzal všetkými zákutiami ostrova, ale aspoň sme mali vyhliadkovú jazdu cca za 2,20 EUR.

Na ďalšie výlety sme si požičali buginu na celý deň za 70 EUR + tankovanie, ktoré nás na ten celý deň stálo 10 EUR. Požičovní nájdete na Santorini samozrejme viac. My sme si buginu požičali z Moto Manos Rentals v Perisse.

Bugina, Santorini

Na bugine sme prešli juhozápadnú časť – pláž a prístav Vlichada, Múzeum stratenej Atlantídy, Red Beach (čerevenú) a White Beach (bielu pláž), Maják v Akrotiri a večer sme strávili v Akrtotiri v reštaurácii s vyhliadkou.

Naše výlety sme si plánovali veľmi impulzívne. Nemali sme nič dopredu naštudované, nič naplánované. Ale ako sme tam boli, ukazovali sa postupne ďalšie a ďalšie možnosti a my sme ich len nasledovali. To čo nás nadchlo alebo sa nám zapáčilo, tam sme šli.

Nesplnené očakávania so sebou môžu často niesť ešte niečo ďaleko lepšie

Hoci vo mne Santorini vyvolalo nadšenie, niekoho by mohlo sklamať. Fotografie a zábery z neho vyzerajú nádherne. Jeden miestny to dokonca vtipne okomentoval: „Ľudia sem chodia hlavne preto, aby mali pekné fotky.“ 🙂 A je pravda, že tie sú nádherne.

Aj keď na ostrove nájdete aj krásne a luxusné hotely a rezorty, Santorini je viac jednoduchý ostrov, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Je veľmi prirodzený a drsný, tak, ako jeho príroda. Zájdete za hotel a čaká vás pustatina, množstvo schátraných domčekov, neupravených záhrad a pod.

Aj v mestečkách Perivolos a Perissa je život a celé dianie situované pri pláži. Len čo zájdete do ďalšej ulice, život začína utíchať a začnú vás vítať viac spustnuté a schátrané domčeky.

Fira je rovnako nádherná na pobreží. Keď zájdete viac do vnútrozemia, nadšenie z jej krásy môže opadnúť.

Mňa to však popravde nadchlo. Bolo to niečo, čo som nečakala a vďaka tomu som cítila prirodzenosť a divokosť, ktorá šla celým ostrovom. Bavilo ma môcť spoznávať aj jeho ďalšie nedokonalé zákutia. Bol tým pre mňa viac skutočný, dobrodružný a hlavne slobodný.

Na ostrove sa toho dá zažiť ďaleko viac ako sme stíhali. Ešte sme si nestihli prejsť Oiu, východnú časť ostrova a veľmi nás zaujali aj Hot Springs (teplé pramene). Tak snáď niekedy nabudúce.

Tento výlet mi jasne pripomenul, čo všetko môže človek zažiť, keď nechá veci plynúť viac voľnejšie, prirodzenejšie, spontánnejšie a keď nasleduje živosť, ktorú v súvislosti s jednotlivými možnosťami v sebe cíti. Pripomenul mi, že tak sa pred nami môžu otvoriť možnosti a príležitosti, o ktorých ani len nemáme tušenie.

Keď necháte veci plynúť, cesta sa vždy ukáže. Možno nebude úplne priama, ako by ste si hneď od začiatku priali, ale určite bude dobrodružná a vzrušujúca.

Rina

Katarína Ožvoldová
Sprevádzam ľudí na ceste k ich vlastným odpovediam, dôvere k svojim pocitom, objaveniu nečakaných schopností, sily a rozhodnutiam, ktoré budú s nimi v súlade. Som koučka, mám skúsenosti s vedením ľudí a prešla som vlastnou životnou zmenou. Prečítajte si môj príbeh>>
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.