
Položila som otázku klientke, ktorá chcela zvládnuť blížiace sa pracovné povinnosti viac v pohode.
„Na dovolenke.“ A opísala ako jej tam je, keď nemusí riešiť prácu. Potom prišlo ticho a uvedomenie. „Ale neviem, kedy ešte okrem dovolenky. Určite to muselo niekedy byť, ale neviem si teraz spomenúť.“
V práci si často nedovolíme byť v pohode, máme pocit, že musíme podávať výkon na 100, 115, či 120%. Naše presvedčenia o tom, ako by to malo byť alebo čo by si mysleli iní, keby to tak nebolo, nás držia v začarovanom kruhu nepohody a vyčerpania.
Udržateľný výkon nie je o tom robiť viac a na minimálne 100%. Je o tom, ako robiť dosť tak, aby bol zabezpečený výsledok v požadovanej kvalite a aj my sme mali naplnené naše potreby, ktoré nás vyživia a udržia nás v pohode. Aby sme v tom celom nerezignovali a nezabudli na seba, čo nás robí šťastnými a čo nám prináša radosť a energiu.
Vybehla som na lyže. Takmer v strede týždňa. Na jeden deň. Lebo som to už potrebovala. Pod tlakom povinností som strácala radosť a narastala naučená únava.
A tak som sa rozhodla spraviť to, čo chcem najviac. Obuť lyže a cítiť sa opäť slobodne. Ako som si jazdila, uvedomovala som si, kedy mám z jazdy radosť, kedy nie a dokonca prišiel aj moment, ja už nechcem, už mám toho dosť.
Hoci lyžovať milujem a na svahu zažívam najväčšie pocity slobody, tiež v nejakom momente prichádzalo nepohodlie, aj chuť skončiť.
Opäť som si uvedomila, že nezáleží na cieli, ale na tom, ako do cieľa prídeme.
Prichytila som sa, že som v práci z 3. spôsobu prešla do 1., ktorý ma z dlhodobého hľadiska vyčerpáva. A že potom v snahe sa ochrániť podvedome prechádzam do spôsobu 2., ktorý vlastne nikam nevedie.
Môj únik na lyže mi nielen doplnil energiu, ale aj rozprúdil myseľ iným spôsobom. Dodal mi uvedomenie, že si do práce potrebujem vrátiť ľahkosť a radosť. A to môžem urobiť len ja.
Nikto, žiadne okolnosti, nezmenia spôsob, akým pristúpime k tomu, čo robíme. Je to na našom spôsobe, ako veci robíme.
Môžeme byť výkonní a zároveň byť v pohode, aj radosti.
Koľko je ľudí, toľko je spôsobov. Ja sa podelím o ten svoj, ktorý mi bude pripomínať, že potrebujem zmenu.
Keď chceme zmeniť pocit, potrebujem pracovať s pocitom.
Keď som si uvedomila, ktorý štýl ma aj na lyžiach bavil najviac, zavnímala som si, ako som sa pri tom cítila. Aké to bolo uvoľniť sa a užívať si radosť z jazdy. Precítila som to opäť vo svojom tele.
Tento pocit si potrebujem pripomínať v čase, keď budem unavená, nevrlá a tlačiť na výkon. A tak som si vytvorila 2 kroky, ako to urobím.
Keď príde uvedomenie a vystriem 2 prsty do V je to signál pre telo zavnímať pocit uvoľnenia a ľahkosti a že mám tento pocit vniesť do svojej práce.
Pocit, ktorý si privolám potom potrebujem nasledovať a nespochybňovať, či a ako ma dovedie k cieľu. Už od prvého dňa tejto pomôcky ma práca opäť viac bavila a dovolila som si v nej väčšiu ľahkosť, bez tlaku na výkon a cieľ.
TIP: Keď si chcete privolať nejaký pocit, zamyslite sa, čo by vám ho najlepšie pripomenulo, nech ste kdekoľvek. Môže to byť predmet, obrázok, čokoľvek máte pri sebe. A môže to byť aj gesto. Niečo o čom nemusíte veľa premýšľať a máte to so sebou alebo tam, kde si najčastejšie potrebujete pocit pripomenúť. Je na vás, čo si zvolíte.
Naše telo a pocity v ňom nás ovplyvňujú viac ako si chceme pripustiť. Spojenie pocitu a aj kognitívneho uvedomenia nám pomôže si veci pripomenúť a zmeniť. Viac sa dočítate v článku o tom, ako prehovára telo.
Akákoľvek pripomienka, u mňa funguje gesto, pomôže, aby sme zmenu realizovali a rýchlo sa na ňu naladili. Samozrejme, môžete nájsť iné spôsoby, ako sa naladiť na viac pohody a vniesť pocit, aký potrebujete do svojho života. A niekedy, najmä ak ste s daným pocitom neboli dlho v kontakte, to môže vyžadovať trošku dlhšie pátranie. Patrenie po tom, aké to vlastne je.
Posledná otázka môže byť tá najdôležitejšia.
