Nikto z nás nemá zaručený recept na život. Život je ten náš hlavný chod, ktorý si musíme ukuchtiť každý zvlášť. Kreativita a improvizácia pri tom hrajú svoju hlavnú úlohu. Stane sa nám, že ho v niektorých momentoch presolíme, pripálime, urobíme príliš pikantný alebo naopak mdlý, či rozvarený. A pretože takýto hlavný chod nechceme servírovať v prvom rade ani sami sebe, či rodine a známym, je na nás, aby sme ho zachránili a urobili z neho kulinárske umenie.
Veľakrát naše recepty prechádzajú z generácie na generáciu. Skôr by som povedala, že je to pravidlo. Žiť život sa učíme práve od našich predkov. Existujú šťastné rody, ktorých recepty sú prvotriedne, no väčšina z nás sa brodí receptami, ktoré sa snažíme vylepšiť a prihodiť do nich tú správnu tajnú ingredienciu. Tú, ktorá im dá jednoduchosť, ľahkosť, sviežosť, šťavnatosť.
V našich rodinách a okolí sa nájde dosť takých ľudí, ktorí si myslia, že ten ich recept na život je ten najsprávnejší a vhodný pre všetkých. Lenže si neuvedomujú, že niektorí z nás majú alergie, intolerancie, niektoré ingrediencie proste neznášajú a iné milujú viac. No napriek tomu vám ten ich recept budú strkať stále pod nos.
Veľakrát z toho však vznikne niečo, čo sa nedá vôbec jesť. Je nám z toho ťažko, zle, nejde nám to dole krkom, niekedy to zas naopak cestuje rýchlo naspäť hore krkom. Proste tomu nášmu kulinárskemu umeniu stále niečo chýba. Až do momentu, kedy si uvedomíme, že by ten zdedený alebo nanútený recept bolo lepšie hodiť do koša a začať variť svoj život pomaly, slobodne, voľne, tak ako nás vedie intuícia.
Náš život je náš, iba náš. Nepatrí nikomu inému, našim rodičom, naším príbuzným, priateľom, šéfom. Jediný, kto môže náš život žiť a urobiť z neho to najlepšie, čo môže, sme my sami. A áno, niekedy je to pekne na h….o. V tom prípade chceme vinníka, chceme niekoho na koho by sme mohli ukázať prstom a dať mu všetko vyžrať.
Najčastejšie si túto nevďačnú úlohu vyžerú práve naši predkovia, rodičia, príbuzní, šéfovia, partneri a v tých najsmutnejších prípadoch aj deti. Lenže, pokiaľ chceme zažívať v našich životoch skutočnú radosť, slobodu a žiť ho podľa seba, musíme zaň prevziať aj zodpovednosť. Zodpovednosť za veci, ktoré sa v našich životoch odohrali, bez ohľadu na to, ako ťažké, škaredé, nechutné a bolestivé boli. Bez ohľadu, či v tom mal vo finále prsty aj niekto iný alebo samotná prozreteľnosť.
Ja sama som sa dlho brodila v tom bahne hľadania vinníkov. Dlho som sa hnevala, zúrila, cítila zášť. V jednom momente aj na celú existenciu. Nechápala som ako sa to môže všetko tak valiť, jedno za druhým. Ublíženia, zrady, tragédie. Ledva sa vylížeme z jednej udalosti a BUM!, už je tu ďalšia, vrazí do nás. Nestíhame sa poriadne vylízať ani z tej predchádzajúcej a už máme čeliť ďalšej. Cítime sa ako v nejakom mlynskom kolese. Voda sa valí a nás to hádže zo strany na stranu, nestíhame ani vnímať.
Snažíme sa len chytiť smer. Lenže nevieme kde, kde sa začína rozmotávať to klbko šťastného života. A v tom je tá finta, začína v nás, v našom zastavení sa. Prijatí toho, čo nám život naservíroval. Prijatí tých ingrediencií, ktoré nám rozdal, aby sme z toho niečo ukuchtili. Prijatí ich s pokorou, láskou a vďačnosťou. Pretože ako to často býva, môžu sa z nich stať naše najväčšie dary.
Často som sa samej seba pýtala, prečo sa mi to všetko deje. Prečo to, ono a tamto? Keď odhliadneme od teórii karmy, minulých životov, preberania nevyriešených situácii našich predkov (to sú veci, ktoré možno hrajú zásadnú rolu, ale bezmocní voči nim nie sme; často ich práve naopak využívame ako výhovorku na to, aby sme sa nepostavili čelom situáciám), tak sa väčšina situácii v našich životoch deje preto, aby sme sa niekam posunuli. Prešli nejakou zmenou, niečomu porozumeli, zosilneli. Je ťažké tomu uveriť, keď sme uprostred nejakej krízy, nejakej náročnej situácie alebo sa snažíme udržať nažive.
Je ale fakt, že náročné životné situácie nás všetkých menia. Menia náš pohľad na svet, menia naše vyžarovanie, naše zmýšľanie. A to vždy jedným z dvoch spôsobov:
V náročných životných situáciách, väčšinou najskôr nastane scenár číslo 2. Niektorí prejdeme následne k scenáru číslo 1, niektorí sa zo scenáru číslo 2 nikdy neposunieme. Nevadí, nie je to predsa súťaž. Je to naša voľba. Kde chceme byť a ako sa chceme v našich životoch cítiť.
Veľakrát máme tendenciu myslieť si, že sme tí jediní, ktorí prežívajú niečo náročné. To preto, že to nemáme priamo vpísané do tváre.
Niekedy rozmýšľam, čo sa skrýva za tým, čo vidím v tvári iných ľudí. Čím asi prechádzajú, o čom ja nemusím mať ani poňatia. Čo možno už na svojej ceste zažili a prekonali, alebo tým stále prechádzajú. Myslím, že keby sme začali spisovať príbeh každého z nás, boli by sme veľmi prekvapení, koľko rôznorodých príbehov by sme zozbierali. Koľko smútku, bolesti, hnevu a na druhej strane aj radosti, šťastia, nájdenej odvahy a prekonaných bojov by v nich bolo.
Každý sme tu sám za seba, ale zároveň aj všetci spolu. Skúsme sa na seba navzájom pozerať s väčšou toleranciou, väčším pochopením. Áno, niekedy nás môže niekto pekne štvať, niekedy si potrebujeme jasne a zreteľne nastaviť svoje hranice a neustúpiť z nich. No veľakrát stačí uvedomiť si, že nevieme nič, čo sa odohráva vnútri tela, ktoré vidíme pred sebou, čo sa skrýva za tou danou tvárou. Nemusíme to vedieť, stačí si uvedomiť, že nie sme jediní, ktorí niečo prežívajú.
Túto otázku si preventívne čas od času položím. Kladiem si ju od tej doby, čo som stála pred rozhodnutím zanechať svoju predchádzajúcu prácu. Jeden kouč mi poradil prečítať si knihu od Bronnie Ware: Čo pred smrťou najviac ľutujeme. Keď si na tu knihu spomeniem, usmievam sa. Po jej prečítaní nebolo už žiadne váhanie.
S najväčšou pravdepodobnosťou nebudeme ľutovať, že sme netrávili viac hodín v práci, ani to, že nemáme viac peňazí alebo väčší majetok. Budeme ľutovať, že sme nežili viac naplno, slobodne, že sme si nesplnili sny, nemali zážitky, po ktorých sme túžili alebo že sme netrávili viac času s našimi blízkymi, prípadne sladkým ničnerobením a čistým bytím.
Ak vám niektoré ingrediencie vo vašom recepte chýbajú, tak experimentujte! Privoňajte si k tomu, čo by ste tak ešte mohli do toho vášho hlavného chodu primiešať a primiešajte to, pokiaľ sa vám to pozdáva. A ak je niečo, čo vám nevonia, choďte od toho preč. To ale môžete vedieť len vy! Nikto iný vám do toho keckať nemôže, pokiaľ sami nechcete. Môžete vypočuť názor iných, ale konečné rozhodnutie je vaše.
A ešte na záver, nezabudnite na dezert a predjedlo. Vytvorte vo svojom živote toľko chodov, koľko chcete a vychutnajte si každú chvíľu alchýmie tohto špeciálneho varenia a následnej konzumácie. DOBRÚ CHUŤ!
Rina