Nasledujme ŽIVOT alebo čo mi pripomenula dovolenka na Santorini

Do Grécka som túžila ísť už dávno. Nikdy som tam nebola a už pár rokov som sa tam chcela ísť pozrieť. Z idylických filmov a fotografií som mala predstavu bielych domčekov a modrého kontrastu s morom a oblohou.

Z toho vyšiel náš jasný plán, Grécko + biele domčeky = Santorini. 🙂

Dostať sa tam na poslednú chvíľu bolo náročnejšie ako sme si predstavovali. Lenže, viedla nás radosť, nadšenie a tým pádom aj odhodlanie. Nakoniec sme našli spôsob a našli sme aj miesto, ktoré pre nás bolo ako stvorené.

Do finálneho výberu sa v skutočnosti dostali dve miesta. My sme však nakoniec cestovali na úplne iné miesto. 😀

Aj keď sme mali vo finálnom výbere už len dve miesta, nevedeli sme si vybrať. V skutočnosti sme sa ani jedna nechceli prispôsobiť tomu, čo nám úplne neladilo. A tak sme si povedali, dáme si chvíľu pauzu a uvidíme, ktoré z miest nám z toho vyjde.

Za dve hodiny si voláme. Kamarátka: „Ja sa stále neviem rozhodnúť.“ Ja: „Ani ja.“ S mojimi predchádzajúcimi skúsenosťami v dôvere v život ešte dodávam: „Ešte sme to asi nenašli.“

O päť minút mi cinkne SMS: „A čo toto?“ Vidím pekný hotel, s krásnou záhradou a vlastným prístupom na pláž. „Anoooooo! To je ono!“

Neskôr, už na dovolenke, mi kamarátka hovorila, že tá veta: „Ešte sme to asi nenašli“, s ňou tak zarezonovala, že jej to dalo impulz pozrieť sa ešte raz. 🙂

Smiali sme sa obe. To je presne ono, keď to pustíte a necháte plynúť. Neskočíte zo strachu na prvú príležitosť, neskočíte hneď na to, kde to necítite a kde vám to úplne nevyhovuje.

Nasledujúce ráno stojím na pláži, vlny mi obmývajú nohy, dýcham čerstvý vzduch a slnko ma hreje na tvári. Cítim ako do mňa vchádza sila. Tá sila je tak jemná, no pritom tak obrovská. Je to akoby sila priestoru prestupovala cez moje telo, ktoré som tomu dokázala otvoriť a nechať ním prúdiť.

V ten moment sa cítim veľká, široká a s najväčšou pokorou mocná. Je v tom pokoj a dôvera vo všetko, čo sa deje. Akoby tým dýchal celý ostrov. Je mocný, fascinujúci a zároveň tak veľmi pokojný a prirodzený.

Lenže stratila sa naozaj alebo sa len transformovala do novej podoby? Neviem.

Cítim len ako ma toto miesto mení, ako mi odovzdáva niečo cenné, čo sa veľmi náročne formuluje do slov, no vyvoláva vo mne akoby pocit niečoho nového, no zároveň dôverne známeho.

Niečoho, čo tu bolo vždy, no teraz sa ukazuje v novej podobe. Také je Santorini a tak sa na tom mieste cítim aj ja sama. Žeby ako „znovuzrodená Atlantída“?

Pri večeri sa čašníčka len tak mimochodom opýtala: „Videli ste východ slnka?“ „Nie“, zborovo s kamarátkou odpovedáme a pritom krútime hlavami (tak trochu aj nechápavo, prečo sme ho ešte nevideli).

Náš hotel je rovno pri pláži. Stačí len prejsť záhradkou plnou kvetov, otvoriť utešenú modrú bráničku a ste na pláži.
Tak ako to, že sme tu ešte ráno nestáli a nepozorovali východ slnka?

A tak opäť úplne náhodou a spontánne padol jasný plán, uskutočniť to hneď nasledujúce ráno.

Nastavila som budík, no bolo to zbytočné, pretože ma aj tak každé ráno s východom slnka budili hlasno kikiríkajúce kohúty a zosilňujúci čvirik vtákov.

Vybrala som sa na pláž ešte v pyžame a kamarátku som nechala, nech sa prevalí na druhý bok.

Hodnú chvíľu sa nič nedialo. Dokonca som už začala pochybovať, či to uvidím. V časti pevniny sa vo výhľade rozprestierala vysoká hora a ja som si myslela, že slnko vychádza niekde za ňou.

Už som rozmýšľala o tom, že sa vrátim späť do postele. Pred odchodom som ešte letmo pozrela na more a zbadala som v oblasti mrakov zvláštnu žiaru. Vtedy mi došlo, že sa celý čas pozerám zlým smerom a slnko bude vychádzať tam.

Ostala som a čakala ešte niekoľko minút. A vtedy to začalo. Slnko začalo vychádzať. Pohybovalo sa pomaly, no samozrejme. Jeho naoranžovelá žiara mi oslňovala oči a ja som začala plakať. Boli to slzy hlbokého dojatia a radosti.

Bolo to zrejme prvýkrát, čo som skutočne pozorovala východ slnka a bol v tom pocit novej rodiacej sa sily, znovuzrodenia a prísľubu, že všetko bude v poriadku, keď sa budem pozerať jeho smerom.

S týmto hlbokým pocitom dojatia som sa vrátila späť do postele, no nemohla som už spať. Sedela som tam v dojatí a prežívaní toho hlbokého pocitu so silným odkazom, ktorý som si z neho vzala.

Sedím s kamarátkou v reštaurácii s výhľadom na Firu a výbuchom sopky tvarovaný ráz krajiny. Pozorujeme západ slnka.

Všimnem si čajku. Vznáša sa a plachtí rovno predo mnou, pred mojimi očami.

A zrazu jej tak trošku závidím. Tú schopnosť plachtiť a nechať sa unášať vzdušnými prúdmi.

My ľudia máme schopnosť veľkej predstavivosti, schopnosť hlbokých pocitov, ktoré často vieme vyjadriť len v obrazoch. Ja sama čas od času cítim svoje krídla, ich veľkosť a silu.

A tak sa na tú čajku dívam a hovorím si: "Aké by to bolo skutočne vzlietnuť?" Verím, že s pocitom absolútnej slobody pre nás prichádza aj pocit, že lietame, že plachtíme.

No hoci verím, že je to možné v pocite a hoci sme si vytvorili aj rôzne pomôcky a stroje, zrejme nikdy naplno nezistíme, aké to skutočne je. Fyzicky vzlietnuť a plachtiť tak slobodne a samozrejme ako vták.

S týmto prebudeným pocitom túžby a malej závisti mi zároveň prichádza ďalšia pripomienka, aby som sa nebránila prúdu života a šla s ním, kamkoľvek ma dovedie. Ako tá čajka na vzdušnom prúde.

Keď nasledujeme radosť, tak sa prirodzene násobí a prichádza k nám nečakaným spôsobom. Celý čas na Santorini sme nechali plynúť úplne voľne a len sme nasledovali to, kam nás to lákalo a kde sme vnímali závan radosti.

A to viedlo aj k splneniu ďalšieho veľkého sna, jazdiť na koni po pláži.

Myslím, že to bolo už v prvý deň podvečer. Ležali sme na pláži a okolo nás prešli ľudia na koni. Dvaja z nich mali rovnaké tričká a zoširoka sa na nás usmievali a zdravili nás.

Bolo nám to jasné, robia to pre turistov. S kamarátkou sme sa na seba pozreli a bolo nám jasné aj to, že toto bude naše ďalšie dobrodružstvo. Smiali sme sa na tom ako sme sa potešili, že máme túto možnosť. Bola som šťastná ako malé dievčatko. Jazdiť na koni po pláži bol môj veľký sen, už si ani nepamätám odkedy.

A tak sme si dohodli jazdu.

Bolo vidieť, že sa o kone starajú s láskou. Predtým, ako nám kone odovzdali pošepkali im niečo do ucha a pobozkali. Bolo to tak láskavé a nádherné.

Kone nám pridelili podľa toho, aké boli naše predchádzajúce skúsenosti. Mne sa ušiel krásavec Kazaldo, bývalý parkúrový závodník.
Bola to pravá konská osobnosť. Keď som k nemu pristupovala, zdvihol hlavu a z výšky sa na mňa díval, akoby sa ešte rozhodoval, či mi dovolí si na neho sadnúť. Po chvíli sa sklonil a nechal sa pohladkať.

Na úžasnejšom koni som ešte nejazdila. Cítila som jeho živosť a to, s akou rýchlosťou a samozrejmosťou reaguje na povely. Musela som si dávať pozor, aby som v ňom nevytvárala zmätok. No zároveň som cítila veľkú radosť a vďačnosť za ten pocit živosti a impulzívnosti, na ktorom som v tom momente doslova sedela a prežívala cez toto nádherne stvorenie.

Jazda po pláži bola mäkučká a svieži vzduch a vietor ma osviežoval. Bolo to presne také, ako som si predstavovala: živosť, sviežosť, sloboda.

Na záver sme kone nakŕmili mrkvou a nás nakŕmili cukinou. 😀 Ešte sme si pokecali a s ochotou nás zviezli na večeru do Vlichady, mestečka ktoré bolo najbližšie na západ od nášho hotela.

Na večeru do Vlichady sme šli zámerne. Keď sme okolo prechádzali pár dni predtým buginou, zapáčila sa nám malá taverna hneď pri ceste, ktorá mala stoly rozložené na malom úseku priamo nad prístavom a bol z nej dokonalý výhľad.

Keď sme mestečkom prechádzali cez deň a zastavili sme sa na pláži a v prístave, vyzeralo to ako spustnuté mestečko, kde všetko chátra. Budovy v prístave, prístav, aj pláž neboli veľmi udržiavané, všetko opustené a chátrajúce.

A tak sme si povedali, že keď už tu je tá taverna, tak ju podporíme a užijeme si pri večeri výhľad na more z výšky.

Keď sme usadli na terasku, po chvíli sa začalo stmievať a vtom celý prístav ožil. Začali sa v ňom zbiehať plachetnice, lode a loďky zo všetkých strán. A my sme sedeli rovno nad tým. Pozorovali sme, ako je možné, že sú všetci tak dokonale zohraní a každý vie, kam má zaparkovať.  Pohľad to bol nádherný.

Na celom našom výlete bolo okrem vylihovania na pláži jasné len to, že chceme navštíviť hlavné mesto Firu.

Práve tam bola najväčšia prehliadka bielych domčekov v kombinácii s dokonalým výhľadom. Vidíte odtiaľ všetko, čo sa nachádza v západnej časti od ostrova, vrátane sopky a ďalších priľahlých ostrovčekov.

Môžete si vybrať z množstva výborných reštaurácii s výhľadom. Nie je to veľké mestečko, prejdete ho veľmi rýchlo. O to viac si môžete vychutnať výhľady a grécke dobroty.

To, že o jedlo na tomto ostrove nebola núdza, asi ani nemusím hovoriť. Kam sme prišli, tam sme sa dobre a chutne najedli. Vegetariáni, (ne)vegetrariáni, naje sa určite každý.

No najviac na vás zapôsobí ten pohľad. Výhľad z výšky na celú kalderu, sopku a priľahlé ostrovy má v sebe silu.

Hoci vo mne Santorini vyvolalo nadšenie, niekoho by mohlo sklamať. Fotografie a zábery z neho vyzerajú nádherne. Jeden miestny to dokonca vtipne okomentoval: „Ľudia sem chodia hlavne preto, aby mali pekné fotky.“ 🙂 A je pravda, že tie sú nádherne.

Aj keď na ostrove nájdete aj krásne a luxusné hotely a rezorty, Santorini je viac jednoduchý ostrov, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Je veľmi prirodzený a drsný, tak, ako jeho príroda. Zájdete za hotel a čaká vás pustatina, množstvo schátraných domčekov, neupravených záhrad a pod.

Aj v mestečkách Perivolos a Perissa je život a celé dianie situované pri pláži. Len čo zájdete do ďalšej ulice, život začína utíchať a začnú vás vítať viac spustnuté a schátrané domčeky.

Fira je rovnako nádherná na pobreží. Keď zájdete viac do vnútrozemia, nadšenie z jej krásy môže opadnúť.

Mňa to však popravde nadchlo. Bolo to niečo, čo som nečakala a vďaka tomu som cítila prirodzenosť a divokosť, ktorá šla celým ostrovom. Bavilo ma môcť spoznávať aj jeho ďalšie nedokonalé zákutia. Bol tým pre mňa viac skutočný, dobrodružný a hlavne slobodný.