NASLEDUJEŠ ODVAHU ALEBO STRACH? VOĽBA JE TVOJA!

Koľkokrát ste vo svojom živote ustúpili zo strachu? Ja asi tisíckrát, možno aj viac. V určitom momente si prestaneme uvedomovať, že to robíme. Ustúpime tu a ustúpime aj tam. Stane sa to návykom. Nakoniec veľmi nezdravým návykom.

Už ani nevieme, kto sme a prečo nerobíme veci, ktoré chceme robiť. Začneme sa cítiť podráždene, nevrlo, niekde v nás to vrie, buble. Ale dokonale to strážime, nemôžeme si predsa dovoliť ukázať ako sa skutočne cítime. Čo by na to povedali druhí?

Zvykneme si my a zvyknú si aj druhí

A takto to ide roky, možno desaťročia. Strácame energiu, strácame živosť, strácame radosť. Scvrkávame sa, nielen vo vnútri. Zmenšuje sa aj naše telo, hrbíme sa a naše telo sa kriví. Myslíme si, že tým ako starneme, máme sedavé zamestnanie, už nešportujeme toľko ako predtým. A ani si nevšimneme, že v skutočnosti sme vo svojom tele totálne pokrútení. Snažíme sa všetkým prispôsobiť, všetkým zavďačiť, až nedokážeme stáť rovno, sami za seba.

Zvykneme si na to, skrátka je to súčasť nášho správania, je to návyk. A podvedome vysielame signály pre druhých. A oni podvedome vedia, čo môžu, čo si k nám môžu dovoliť.

Čo nastane, keď sa to rozhodneme zmeniť?

V našom okolí, je to veľakrát neporozumenie. Keď som sa ja rozhodla pre zmenu a začala som viac vyjadrovať svoj názor a stáť sama za sebou, ľudia z toho boli zmätení, niekedy aj v šoku. Počula som vety typu: „Čo sa deje? Katuška sa takto nechová.“

Ale chová! Tá, ktorá stojí sama za sebou, tá sa tak chová. A to k tomu netreba veľa. Nemusíme byť agresívni, nemusíme svoj názor vyjadrovať s hnevom. Nemusíme kričať. Toto sú spôsoby, ktoré vychádzajú z bolesti a strachu. Stačí v sebe cítiť pevnosť a rozhodnosť. A vtedy slovo NIE vyjde z našich úst rázne a prirodzene. A čo to urobí s druhými? Nejdú do boja. Zrazu nevedia, čo od nás môžu očakávať. To preto, že nad nami stratili moc, stratili nad nami kontrolu.

Dovoľ si to!

Pamätám si na jeden príklad z obdobia, keď som prechádzala všetkými možnými životnými zmenami. Lietalo to na mňa z každej strany. Bola som podráždená, unavená a snažila som sa to v sebe držať, neprskať to na druhých, ale bolo to veľmi náročné. Až som sa v jednom momente dostala do konfliktu vo veci, v ktorej druhá strana začala prekrucovať fakty. Útočila na mňa, konfrontovala ma, skúšala ma. V začiatku som sa bránila, vykladala svoje fakty, išlo zo mňa podráždenie, točili sme sa dokola.

V jednom momente som si uvedomila, že toto nikam nevedie. Bola som vyčerpaná a naozaj som na to nemala náladu. Prebehol mnou impulz vystrieť sa. Moja ustráchaná myseľ najskôr zaprotestovala otázkou: „Môžem si to dovoliť?“ Niečo vo mne prikývlo. A tak som sa len veľmi pomaly s nádychom vystrela. Zrazu som povyrástla a pocítila, s akým pokojom a silou hľadím na druhú stranu. Nebola v tom agresia, nebola v tom zlosť.

Stačilo to na to, aby sa konflikt skončil. Druhá strana stratila energetickú prevahu, zrazu pôsobila menšia. Ustúpila, skončila hádku a rozišli sme sa. Nemusela som povedať ani slovo, nemusela som útočiť. Stačilo sa postaviť do svojej sily.

Schválne, pozrite si video, ktoré má pre mňa veľkú silu. Pozorujte pri tom čo to s vami spraví, svoje telo, svoje pocity a to, ako sa budete cítiť po jeho zhliadnutí.

Vždy, keď si pozriem toto video, cítim na jeho konci živosť, také to mravčenie v tele, vystieram sa, voľne dýcham, vstupuje do mňa sila a mám chuť prekonávať prekážky.

Video bolo síce natočené ako reklama pre značku oblečenia Saga Fallabela v Peru, ale myslím si, že nesie ďaleko širší odkaz pre nás všetkých. Dáva nám silu a odvahu čeliť nášmu strachu a vykročiť vpred.

Bez ohľadu na to, ako vyčerpaní sa cítime, bez ohľadu na to, ako dlho sa už vo svojom vnútri motáme, bez ohľadu na to ako zle nám je, bez ohľadu na to ako veľká je výzva pred nami, akú zmenu chceme vo svojom živote urobiť, vždy v nás je aj sila veci zmeniť alebo sa pohnúť vpred. Tá sila len čaká, čaká až sa na ňu rozpamätáme, dáme jej svoju pozornosť a nájdeme odvahu ju použiť.

Nie je strach ako strach

Samozrejme musím zmieniť aj to, že prekonávať strach za každú cenu nemá význam. Strach má svoju funkciu – chrániť nás. Ak teda cítime strach z ohrozenia na živote, zdraví alebo v akejkoľvek oblasti života, kde by nám nasledovanie našej odvahy mohlo priniesť ublíženie, zabudnime na hľadanie odvahy, prekonávanie sa a vezmime nohy na plecia.

Môže nastať aj situácia, že cítime tak veľký strach, že sa niečo zlé stane, hoci racionálne to môže byť úplná absurdita. My to ale pre niečo cítime. Zrejme na základe minulých zážitkov, kedy sme zažili silné traumatické situácie. Majme na pamäti, že nikdy nie je potrebné sa do ničoho tlačiť. Ak ale cítime, že sa v danej oblasti potrebujeme posunúť a urobiť kroky vpred, poďme do toho. Ale! Dbajme na svoje bezpečie! Ošetrime si situáciu. Povedzme niekomu ďalšiemu, čo sa chystáme urobiť, získajme podporu.

Strach cítime všetci, každý deň. Je to naša základná biologická funkcia. Je tu, aby nás chránil. Problém nastáva, keď nás začne ovládať a my ho začneme nasledovať. Nebuďme hrdinovia, nevrhajme sa hneď na prekonávanie tých najťažších prekážok a najväčších strachov. Ale postupujme vpred, jedným malým krokom za druhým a nakoniec zistíme, že sme pripravení prekonať aj tie naše najväčšie obavy, prípadne, že sme ich už dávno prekonali.

A nakoniec si uvedomíme, že životom kráčame stále s väčšou a väčšou odvahou.

Rina