TANZÁNIA, splnený detský sen

Ešte som nevedela ani čítať a už moju pozornosť priťahovala kniha, ktorú mali rodičia v knižnici: Safari pod Kilimandžárom.

Tento rok sa spojili asi všetky náhody, aké mohli a ja som sa rozhodla spojiť Safari pod Kilimandžárom s relaxom na plážach Zanzibaru.

Be guided Zanzibar

“Be guided.” Lúči sa so mnou človek, ktorý nás niekoľko dní sprevádzal na Zanzibare.

BE GUIDED: BUĎ VEDENÁ

Pozdrav a zároveň prianie, v ktorom je pre mňa obsiahnutého mnoho.

Akoby hovoril, vždy je tu niečo, čo ťa povedie, nech je to akokoľvek náročné. Niečo, čo ti ukáže cestu. Len si všímať a dovoliť si nasledovať. Jeho slová sa dotkli môjho srdca a pocítila som vďačnosť.

Hoci ma Zanzibar nechytil za srdce tak, že by som sa tam chcela ešte vrátiť, zažila som množstvo zaujímavého.

Pláže a ubytovanie

Pláže sú krásne, s bielym pieskom a oceán je nádherne číry. Väčšina ubytovania je popri pláži, takže môžete zažiť napríklad aj raňajky rovno nad oceánom či večerať pri západe slnka.

Veľkosť pláži a vstup do oceánu dosť závisí od prílivu, či odlivu. Spôsobí to rozdiel aj cca 15 m. Čo znamená, že niektoré pláže môžu byť v čase prílivu úplne zaplavené. Mnoho hotelov však má lehátka a bazény rovno nad vstupom na pláž, takže o oddych s výhľadom je postarané a do oceánu je to kúsok.

Ja som bola ubytovaná v Amaan Beach Bungalows v časti Nungwi. Bol to jednoduchý, čistý komplex s príjemným personálom. Ak ste však zvyknutí na lepší štandard, určite si priplaťte za niektorý z luxusnejších hotelov. Napríklad hneď vedľa vyzeral naozaj krásne Hotel Zanzibar.

Sociálno-kultúrny šok na pláži

Tešila som sa najmä na zanzibarské pláže. Chcela som si vychutnať oddych na krásnom mieste, bielych pieskových plážach a s krásnou čírou vodou. Nebolo to však úplne podľa mojich predstáv.

Po dlhom lete som s nadšením vybehla na pláž a chcela si nájsť miesto na oddych. Už po chvíli som bola dosť otrávená. Na každom kroku ma niekto zastavoval. Nevadili mi ľudia, ktorí predávajú kokosy, ovocie, sandále a iné cetky. Najviac ma obťažovali tí, čo sa (ako neskôr pomenovali domáci z vnútrozemia Tanzánie) vydávajú za Masajov.

Neskôr som prišla na to, že zaberá úplne ich ignorovať, nevenovať ani očný kontakt. A zároveň som odsledovala, ako sa po plážach pohybujú a našla jednu malú pri hoteli, kde som mala pokoj a mohla viac-menej nerušene odpočívať.

Aby som však bola objektívna, môj hotel bol v najvyhľadávanejšej časti, Nungwi. Takže nemôžem hovoriť za celý Zanzibar. Hoci, podľa článku, ktorý som priložila vyššie, sa títo ľudia nachádzajú aj na iných plážach a celkovo ich sú na Zanzibare stovky až tisíce.

Ak si priplatíte za luxusnejší hotel, budú plniť funkciu stráže v hoteli aj na plážach a budete mať zrejme väčší pokoj.

Večer, pri západe slnka, sa však postarajú aj o program, tradične pospevujú, poskakujú a keď budete mať šťastie, aj preskakujú prekážky vo výške.

Život mimo pláže

Mimo pláže je život veľmi jednoduchý a privedie nás k vďačnosti za to, v akých podmienkach žijeme doma (hygiena, čistota, ubytovanie, štandard).

Zanzibar je z cca 95% moslimský. V interakcii s miestnymi to nie je až také citeľné ako v iných moslimských krajinách. Mužom nevadilo si so mnou podať ruku, mohla som pri nich sedieť, aj sa s nimi rozprávať. Vo všeobecnosti sú tu ľudia veľmi priateľskí a aj na miestnych trhoch nás nechali voľne sa prechádzať (nijako nám nevnucovali svoje produkty).

Koreninová farma

Jedným z najväčších zážitkov na Zanzibare pre mňa bola koreninová farma. Keď sa povie farma, predstavím si usporiadane vysadené stromy, kríky a pod. Toto bola skôr džungľa. Všetko, akoby tu rástlo prirodzene. Tu kakaovník a pod ním korenie, vedľa muškátový orech a mangovník… Kam sme sa pozreli bolo niečo iné.

Miestni farmári nás farmou previedli, ukázali nám, ako na farme fungujú. Ochutnala som množstvo dobrôt. Prvý krát čerstvé kakao, škoricovú kôru práve odrezanú zo stromu, muškátový orech. Pohostili nás čerstvým kokosom. Uvidela som, ako rastie korenie, kardamón, ylang ylang a mnoho ďalšieho.

Bola to nádherná prechádzka v hustom poraste. Uvedomila som si, koľko zo základných potravín, ktoré bežne používam v kuchyni, ani nepoznám. Neviem, ako vyzerajú stromy, kríky, ako sa pestujú, zbierajú a pod.

Na záver nás pohostili doma u majiteľa farmy tradičným jedlom. Pripravili pre nás malú hostinu, od ryže ochutenej koreninami (škoricou, klinčekom, kardamónom, a ďaľšími), cez kari so zemiakmi, kokosový chleba, fazuľu, špenát, až po jahniace (ktoré som neochutnala, pretože mäso nejem).

Stone Town

Stone Town je stará časť mesta Zanzibar. Viaže sa k nemu história trhu s otrokmi vo východnej časti Afriky. V anglikánskej katedrále neďaleko pamätníka sa dozviete viac informácií a tiež uvidíte miesto, kde boli otroci väznení.

Stone Town je mesto vystavené z korálového kameňa a je typické úzkymi uličkami a krásnymi vyrezávanými a zdobenými dverami s dekoráciami ovplyvnenými Indiou a Arábiou.

Prešli sme sa aj po trhu, kde som teda bola veľmi vďačná za to, že nejem mäso. Keď som cítila ten zápach z mäsa, rýb a videla ako ich obletujú muchy, zdalo sa mi to veľmi vzdialené od čerstvých a dobre skladovaných potravín. Na trhu však nájdete aj množstvo ovocia, zeleniny, obilnín a korenín, ktoré už lákajú viac.

Prešli sme sa aj starou portugalskou pevnosťou, z ktorej bolo pri našej návšteve trhovisko s oblečením a suvenírmi. A zašli sme na pobrežie, z ktorého sme videli aj plávajúci bar a ďalšie malé ostrovy na obzore.

Stone Town je známy aj tým, že tam v detstve žil Freddie Mercury. Môžete navštíviť jeho dom, ktorý slúži ako múzeum. My sme prehliadku vynechali.

Jozani forest a motýlia farma

Jozani forest je les, kde sa lákajú turisti na zanzibarský poddruh opice guerézy červenej (Piliocolobus kirkii), ktorá nežije nikde inde na svete. Ak však očakávate výdatnú prechádzku hustým lesom, kde budete opice prirodzene pozorovať a budú poskakovať všade okolo vás, môžete byť sklamaní.

Lesom sme sa kúsok prešli, prišli do húštia, kde sa opičky kŕmili listami kríkov a mohli sme ich pozorovať. Niektoré okolo nás odvážne pobehovali. Tam sa ale prechádzka skončila a boli sme vybavení.

Presunuli sme sa ešte do inej časti, do mangrovníkového lesa. Mangrovníky sú stromy rastúce v slanej vode. Bol to pekný pohľad a prechádzka ponad korene stromov, ktoré zvláštne vytŕčali ponad zem a vodu.

Záverom tohto výletu bola motýlia farma, ktorá vznikla ako projekt škótskeho vedca na ochranu lesa a prínos komunite. Na farme vykupujú motýlie vajíčka a kukly od bežných ľudí, ktorých naučili ako tieto vajíčka a kukly zbierať. Následne motýle dochovajú až do ich vykuklenia a starajú sa o ne až kým nadobudnú silu lietať.

Takýmto spôsobom ochraňujú les a tiež domácim dávajú možnosť zarobiť si. Peniaze na výkup motýlích vajíčok a kukiel získavajú zo vstupného, ktoré vyberajú od turistov za návštevu motýlej farmy.

Je to veľmi pekný projekt. Potešilo ma, že som prvý krát videla motýľa tesne po vykuklení a mohla pozorovať jeho prvý let. Zároveň sme videli rôzne typy kukiel, z ktorých niektoré boli akoby pokryté zlatom. Záver tejto prehliadky boli malí chameleóni.

Safari pod Kilimandžárom

Keď sa blížil odlet do Arushe, pod Kilimandžáro, bola som nadšená ako malé dieťa. Začalo sa to dobrodružstvo, na ktoré som sa tak veľmi tešila.

Kilimandžáro sme videli z lietadla. A to bol aj posledný pohľad, ktorý nám táto hora dovolila mať. V Arushi a jej okolí bol stále opar a mierne pod mrakom, takže z pevniny horu vidieť nebolo. Miestny sprievodca vravel, že ho je zvyčajne vidieť skoro ráno, okolo 5:00 – 6:00 alebo večer okolo 18:00. Do nášho programu tieto časy nezapadali.

Letisko v Arushi bolo ako z filmov. Malé, gate bol otvorený a ľudia akoby sedeli na terase čakajúc na svoj odlet. Bola tam čistá pohoda. Batožinu nám vyviezli na parkovisko a tam sme si ju rozobrali. Žiadne veľké obštrukcie, či kontroly.

Na pevnine Tanzánie už bolo vidieť rozdiely oproti Zanzibaru. Mali sme pocit väčšej upravenosti a čistoty prostredia. Kultúra bola z väčšej časti ovplyvnená kresťanstvom, okolo 70% ľudí sa hlási ku kresťanstvu. Domy boli väčšie, priestrannejšie, upravenejšie. Hoci na okraji mesta Arusha opäť vládla chudoba, ľudia žili v chatrčiach a na uliciach podobne ako na Zanzibare.

Raj na zemi

Po prílete sme boli ubytovaní na nádhernom mieste Tumbili Lodge. Cítila som sa ako v raji. Nádherné harmonické prostredie, s krásnou záhradou, atmosférou a chatkami.

Bolo mi ľúto, že tu nestrávime viac nocí a tiež, že to nie je bližšie. Rada by som sa tam ešte vrátila, len tak pobudnúť a zrelaxovať. Majiteľkou tohto komplexu je Holanďanka, bolo to cítiť v kráse, v zariadení, starostlivosti o komplex a aj v prístupe personálu.

Stred Afriky

Arusha je mesto, o ktorom sa vraví, že tvorí stred Afriky. Za bod stredu označujú vežu s hodinami. Po meste sme mali autoturistiku, kde niektoré oblasti, budovy a komplexy pripomínali náš západný svet. Miestami som sa cítila ako v biznis centre. A v zapätí sa vynorili oblasti, ktoré pripomínajú skôr miestne osady a chudobu.

Aj v Arushi sme sa prešli po miestnom trhu. Pôsobil už viac upravene ako na Zanzibare a ovocie a zelenina mali chutnejší nádych a vôňu. Na Zanzibare sme sa dozvedeli, že v období zimy (ktorá v tých končinách je v našom lete) prevažne dovážajú ovocie aj zeleninu z pevniny Tanzánie. Všetko tu vyzeralo chutne, čerstvo a intenzívne voňalo.

Ak však chcete na týchto trhoch nakupovať, pripravte s na to, že budete musieť byť schopní zjednávať, inak za tovar zaplatíte pekné peniaze. Ja na to nie som stavaná, tak som radšej uchránila svoje nervy a aj peňaženku.

Národný park Tarangire

Ráno sme sa vydali na niekoľkohodinovú cestu do národného parku Tarangire. Ráz krajiny v tomto parku náš sprievodca označil za savana buš. Savana, na ktorej rastie množstvo kríkov, stromov, aj baobabov a zvieratá sme tak pozorovali viac v húšti. Všade po parku boli aj obrovské termitiská mravcov.

Takmer od začiatku, ako sme vošli do parku, sme videli množstvo rôznorodých zvierat. Žirafy, krásne majestátne zvieratá, ktoré sa svojimi dlhými krkmi naťahovali za potravou na stromoch.

Zebry, antilopy, rôzne druhy opíc, dokonca v diaľke pri koryte rieky aj mravcožrúty a varana.

No a slony. To bol môj najväčší zážitok z tohto parku. Videli sme ich na viacerých miestach, no nakoniec sme sa dostali do úplnej blízkosti, medzi ich veľké stádo napájajúce a pasúce sa pri koryte rieky. Boli sme priamo medzi nimi. Miestami som mala aj strach, že je to už nahrane. Bolo vidieť, ako nás tiež sledujú. Nenechali sa pri svojej činnosti rušiť, no zároveň nás pozorovali. Jeden slon prešiel rovno pred našim autom, akoby dával najavo svoju silu a kto je na tomto mieste doma a pán.

„Len im prejavte rešpekt.“ Vravel náš sprievodca. To znamenalo ostať v tichosti a len pokojne pozorovať. Nerobiť žiadny rozruch. A tak sme ostali ticho, pozorovali a nevedeli sa nabažiť tej nádhery.

Od vstupu do parku ma prekvapovalo ako z nás zvieratá nemajú žiadny stres, akceptovali nás vo svojom prostredí. Samozrejme, sme aj my museli akceptovať ich a správať sa s rešpektom. Sálal z nich taký neskutočný pokoj. Nenechali sa ničím vyrušiť pri svojom pasení.

Pre mňa to bol obrovský zážitok. Vidieť majestátne divoké zvieratá ako si v pokoji existujú.

Prítomnosť v tomto parku nesmierne upokojila aj mňa. Neviem, či to bol pohľad na zvieratá a čo z nich sálalo, alebo fakt, že som si splnila svoj detský sen. Každopádne, keď si spomeniem na tento zážitok, cítim pokoj. A vďačnosť.

Jazero Manyara

Po návšteve Tarangire sme sa presunuli do parku Manyara a ubytovali sme sa nad obrovským jazerom. Priamo z izby sme mali výhľad na krásnu záhradu a jazero. V korunách stromov sa naháňali malé opice.

Podľa nášho sprievodcu sa v tomto parku až tak veľa zvierat neukáže, a preto sme v ňom trávili len dva večeri a noci s krásnym výhľadom.

Lake Manyara Wildlife Hotel bol na nádhernom mieste. A bolo vidieť, že kedysi oplýval slávou a patril k luxusným miestam. Teraz z neho bol chátrajúci komplex. Vzhľadom na to, že pri jeho kapacite cca 120 ľudí bol obsadený len dvoma malými skupinami turistov, mali sme pocit, že na nás personál neustále číha a čaká na sprepitné. To ale patrí k Afrike. Na rozdávaní peňazí miniete viac ako na to, že si reálne niečo kúpite, či už jedlo alebo suveníry.

Národný park Ngorongoro

Je prírodný úkaz, ktorý obklopuje kráter prepadnutej sopky. Celá oblasť rezervácie, vrátane krátera a okolitého dažďového pralesa tvorí cca 8 000 km2.

Aby sme sa na miesto krátera, kde žijú zvieratá, ktoré sme chceli pozorovať, dostali, museli sme najskôr stúpať do kopca, cez dažďový prales, ktorý tvorí okraj krátera. V tejto časti je príroda nádherná zelená, hustá a svieža. Popri ceste nás sprevádzali opice.

Keď sme sa dostali na okraj krátera, začali sme zas zostupovať dolu. V kráteri je príroda úplne iná a odlišná aj od parku Tarangire. Je to z väčšej časti savana a takmer tu nenájdete stromy. Takže celé priestranstvo máte ako na dlani.

Je tu veľké množstvo vodnej plochy a okolo nej trávnaté húštiny, ktoré poskytujú útočisko najmä levom. Vo vode a jej okolí je veľké množstvo hrochov a pelikánov. Na rozľahlých pastvinách sú obrovské stáda zebier a pakoňov.

V jednom momente dokážete vidieť nádhernú scenériu rôznych zvierať ako žijú v symbióze. Antilopy, zebry, za nimi v diaľke bizóny, poletujúce vtáky a ešte aj hrochy, či slony. Pozriete kúsok ďalej a vidíte odpočívajúce levy, hyeny na prieskume, či potulujúce sa divé prasatá.

V Tarangire boli zvieratá bližšie k nám, no videli sme ich viac izolovane a vynárajúce sa z húštiny. Tu boli väčšinu času viac v diaľke, pozorovali sme ich ďalekohľadmi, no boli viac viditeľné v skupinách a vzájomnom spolunažívaní. Je mi ľúto, že fotkami som nedokázala zachytiť tú nádheru, ani rozľahlosť parku a ani tú rôznorodosť. Hlavné obrazy však ostávajú v spomienkach a dúfam, že len tak nevyblednú.

Masajská osada

Po dvoch dňoch na safari je človek unavenejší ako by sa mohlo zdať. Neustála jazda autom, dýchate prach a všetky tie impulzy, zážitky a nadšenie, ktoré ani nestíhate spracovať sa na únave podpíšu.

Aj cestou na letisko sme toho ešte zažili celkom dosť. Po celej Tanzánii žije cca 130 domorodých kmeňov, pričom Masajovia tvoria ich prevažnú časť.

V jednej takejto osade sme sa zastavili. No už aj tu bol cítiť veľký vplyv turizmu, a teda neviem, či je to dobre. Masajovia naskočili na náš západný štýl speňažiť čo sa dá a za tú sumu vám dať „zážitok“. Všetko bolo zorganizované a naša cesta osadou bola presne vytýčená.

Privítal nás syn náčelníka, vybral vstupné a pochválil sa tým, že jeho otec má 14 žien. Ovešali nás tradičnými šatkami a náhrdelníkmi a hneď ako sme vošli, nás vítali tradičným tancom a spevom, do ktorého bolo potrebné sa na záver zapojiť či chceme alebo nie.

Potom nám ukázali tradičný príbytok, vysvetlili nám ako ho stavajú. Nasledovala návšteva suvenírov, z ktorých sa očakávalo, že si niečo vyberieme a podporíme miestne ženy, ktoré ich vyrábajú.

Pripravte sa na tvrdých obchodníkov a že zjednávanie ceny nebude ľahké. Ja nie som na zjednávanie stavaná a zanechalo to vo mne veľmi zlý pocit. Cítila som sa pod tlakom. Chcela som podporiť, ale za rozumnú cenu. Nakoniec som sa nechala ošklbať.

No a určite nevynecháte ani ich školu, kde aj deti boli vycvičené na predstavenie. Ukážkovo odriekajú po anglicky abecedu a počítajú do 100. Samozrejme, aj tu sa očakáva príspevok, tentoraz na podporu detí a školy.

To, čo mi na tom vadilo najviac, bolo to hrané divadlo pre turistov. A my turisti, ktorí to vlastne „oceňujeme“. Keby som lepšie načúvala svojim potrebám, ostala by som sedieť so sprievodcom v aute a tento zážitok vynechala.

Arusha Coffe Lodge

Pred odchodom na letisko sme sa ešte zastavili na výborný obed v Arusha Coffe Lodge. Záhrada bola nádherná, plná zelene. Hneď vedľa bola aj kaviareň s výborne voňajúcou kávou a chránená dielňa Shana Karibu, kde zamestnávali ľudí s rôznym postihnutím a vyrábali krásne predmety a šperky z recyklovaného skla a plastu.

Tanzánia patrí ku krajinám, ktoré berú ekológiu a ochranu prírody naozaj vážne. Dokonca sem nesmiete priviesť plastové vrecká, takže je potrebné sa baliť bez nich. Málo turistov to asi vie a aj tak ich privezie. Aký je za to postih, presne neviem. Ja som rešpektovala a plastové vrecká som nebalila.

Jedlo v Tanzánii

Medzi najčastejšími otázkami na môj výlet je: Aké je tam jedlo? V celej Tanzánii sa najete dobre. Je tu veľký vplyv indickej, arabskej, ale aj európskej kuchyne. Aj tradičné africké jedlo bolo výborné. Názov neviem, lebo popis bol len tradičné africké jedlo. Bola to zeleninová omáčka s čerstvým špenátom a paradajkami a v tom zrejme ryžová buchtička.

_____

Už som doma niekoľko dní a stále mám v sebe množstvo zvláštnych a nespracovaných pocitov.

Som šťastná a unavená zároveň. Je vo mne radosť, že som si plnila svoj sen. A zároveň som konfrontovaná so štandardom života a náhľadom naň z našej západnej perspektívy.

Prajem si, aby vo mne zostal pokoj, ktorého som sa v africkej prírode mohla nabažiť a priniesol mi nadhľad v hektickom pracovnom živote.

Zbohom Tanzánia. A možno dovidenia.

Katarína