Pamätám si, keď som ako dieťa milovala loziť po stromoch, vysedávať na nich a hľadieť z výšky na okolie. Bola to jedna z mojich najobľúbenejších činností. Zbadala som krásny veľký strom, na ktorý by sa dalo vyliezť a už som sa naň driapala. Sedieť tam, len tak byť, na nič nemyslieť a vychutnávať si moment, moment spojenia s prírodou, okolím, bytím, to bolo to najviac.
U starých rodičov na záhrade bola čerešňa, asi môj najobľúbenejší strom. Vysedávala som tam hodiny. Boli momenty, kedy som oberala čerešne, hoci viac ich skončilo v mojom bruchu ako v kýbliku. Aby pre mňa bolo bezpečné loziť hore dole, vytvoril mi dedko zvláštny rebrík na skleníku pod čerešňou. Neodradzoval ma, nezakazoval mi, postaral sa o moje bezpečie. A vďaka tomu som tam trávila veľmi veľa času.
Od tej doby sa zmenilo veľa. Popravde som od mala nerozumela veľmi tým veciam, ktoré boli považované za dôležité. Nerozumela som veľmi školskému systému a spôsobu, akým sa veciam učíme. Z kníh mi to moc nešlo, a tak som nepatrila k tým, čo majú samé jednotky. Učila som sa skôr pozorovaním a zažívaním. Keď som pochopila, čo vlastne robia ostatní a čo sa odo mňa očakáva, tak som sa učila veľmi rýchlo. A to mi bolo dobré na dve veci:
Vďaka tomu prvému som sa naučila robiť mnohé veci, mnohému porozumieť a v mnohom sa prekonať, aj keď to veľakrát bolo nepríjemné, bolestivé a desivé.
Vďaka tomu druhému som si uvedomila, ako žiť nechcem a že to prvé musím začať využívať inak. Tak, aby som sa mohla vrátiť k dievčaťu z čerešne, a pritom bola schopná prežiť v tomto svete, ktorý sme si vytvorili. No zároveň, aby som svojou troškou prispela k tvorbe sveta, ktorý by som si pre dievča z čerešne priala hneď od začiatku.
Myslím si, že sme sa na svojej ceste mnohí stratili. Stratili sme svoje dievčatá a chlapcov z čerešní (alebo iných miest) a potrebujeme sa na nich rozpamätať. A to je to, prečo píšem tento blog. Záleží mi na tom, aby sme žili svoje životy slobodnejšie, uvoľnenejšie, viac v súlade so sebou samými. Pretože čím viac nás bude žiť uvoľnene, tým lepšie sa nám bude žiť spolu navzájom.
Tento blog vnímam ako priestor pre zdieľanie svojich skúseností, poznatkov, zamyslení a filozofovania (ako nazývam svoju záľubu premýšľať nad životom). Budem rada, ak v ňom nájdete inšpiráciu pre seba, prípadne vás podnieti k nejakému užitočnému zamysleniu.
Každopádne nemusíte so mnou súhlasiť. Ani ja nesúhlasím so všetkým, čo si niekde prečítam. Vždy ma to ale určitým spôsobom obohatí a privedie ma k zamysleniu nad ďalšími otázkami. Každý pohľad má vždy aj iný uhol, a preto netreba žiadne mudrovanie na internete brať doslovne.
Prirovnávam to k vede. Základom každej vedeckej práce je nejaká hypotéza, ktorú sa snažíme potvrdiť alebo vyvrátiť. Slúžia na to rôzne vedecké metódy. A ako to vo vede býva, to, čo niekto raz potvrdí, iný o pár rokov s veľkou radosťou vyvráti. Vyvíjame sa všetci, vyvíjame sa ako bytosti a vyvíja sa náš pohľad na svet. A s ním sa bude určite vyvíjať aj tento blog, ktorý pre nás (vás, aj mňa samú) píšem.
Moje články majú inšpirovať, ale každý si ich musí zasadiť do kontextu svojho života. Ak vás niektorý z mojich článkov zaujme a prinesie vám nejaké povzbudenie v oblastiach, kde hľadáte svoje vlastné odpovede, budem rada. Ak nie, tak zrejme pre vás nie je určený a pokojne ho zo svojej mysle vypustite.
Nepotrebujem sa zapáčiť všetkým. Mojím cieľom je zdieľať svoj pohľad na svet, svoje skúsenosti a v neposlednom rade prečo robím to, čo robím. Pohľad na danú vec ide vždy cez určitý filter, cez môj filter vlastných skúsenosti. A preto beriem, že niekto s inou skúsenosťou to bude vnímať inak.
Cieľom teda nie je poučovať, hovoriť iným ako majú žiť. Cieľom je inšpirovať, poukazovať na rôzne témy, ktoré sú pre mňa dôležité a ukázať ako som si s nimi vo svojom živote poradila ja sama.
Nech už je to čokoľvek, čo vás primälo kliknúť si na moje stránky, verím, že tu nájdete inšpiráciu, prípadne podporu v oblastiach a témach, ktorými si práve prechádzate.
S láskou,
Rina